Michal Jakabčic- Biely sen
05.05.2011, vernisáž o 15.00 - 12.06.2011
Kurátor výstavy: PhDr. Ľubomír Podušel, CSc.
Za GMM: Mgr. Angelika Matušková
Slovenské
maliarstvo prešlo v posledných decéniách viacerími zmenami. Na ich rozpätí sa podielalo niekoľko osobností, ktoré
dávali tomuto vývinu impulz, energiu a smer. Medzi nimi zohral jednu z kľúčových úloh maliar Michal Jakabčic (l930 -
2001).
Možno povedať, že tento rodák z rázovitého Klenovca neďaleko Tisovca a Rimavskej Soboty, zbavený nánosov generačných
doktrín, stojí so svojím celoživotným dielom rozkročmo nad klenbou vplyvov, čo zmietali slovenskú maľbu v uplynulom
období. Od počiatku maľoval obrazy, ktoré sa podobajú samé na seba tak, že sú nenapodobiteľné. Jeho maliarske
začiatky boli doprevádzané intenzívnym hľadaním a prehodnocovaním domácich a zahraničných vzorov. Ako už dávnejšie
postrehol umelcov priateľ, spisovateľ a esejista, takisto klenovecký rodák Vladimír Mináč, "... Jakabčic bol poučený
svetom, ale nemôhol a nechcel sa vytrhnúť z hĺbok domácej hliny: pasuje sa s dôverne známou matériou a pritom vie,
že táto matéria ostáva jeho osudom." Nemožno pritom obísť fakt, že ho lákala senzibilita modernej maľby - Paul
Cézanne, André Derain, kubisti, Lasar Segal, Carlo Carra, Giorgio de Chirico, ale aj slovenský nadrealizmus a
svetové surrealistické hnutie. Zvlášť na neho zapôsobil profesor Ján Mudroch u ktorého Jakabčic študoval na Vysokej
škole výtvarných umení v Bratislave (l949 - l955), po skončení Gymnázia v Rimavskej Sobote, a vzápätí v jeho
ateliéri absolvoval tzv. čestný rok. Neskôr na neho vplývali skúsenosti expresionizmu, fauvizmu a tiež niektorých
príslušníkov Parížskej školy. Treba však zdôrazniť, že Michal Jakabčic sa nikdy neodvolával na veličiny typu Marca
Chagalla, či Henriho Rousseaua, lebo na to nebol odkázaný. Mal svoje vlastné detstvo, ktoré nosil v duši a
"zarámoval" ho do svojich obrazov ako do večnosti. Niekedy sa dokonca zdá, že maľoval vnútornú stálosť nemožného, na
pohľad nepravdepodobného bytia. Nehybný, zvlášťny svet, ktorý na pohľad ustrnul. Tam, niekde mimo nás... Aj preto sa
v jeho prípade pripomína metafyzická maľba - Pittura Metafysica, už spomínaní Giorgio de Chirico, Carlo Carra, ale
aj Giorgio Morandi. K nim popri francúzskom surrealizme treba pripočítať hnutie Novej figurácie a Horsta Antesa.
Bokom neostáva ani Viedenská škola magického realizmu, súčasná neorealistická maľba, hyperrealizmus atď., atď.
Michal Jakabčic, tak ako oni nikdy neopustil "dokonalú" maľbu vlastných predstáv a fantázie, vlastný nepoškvrnený
biely sen, ktorým vstúpil do dejín moderného slovenského maliarstva. Jeho obrazy sú v pravom zmysle imaginatívne.
Majú svoj autentický pôvod, model a Jakabčic predvádza na plátne jeho duchovné formy zhmotnené vo farbe a tvare. To
všetko pomocou náročných technologických postupov a vysokého profesionálneho majstrovstva. Obrazne povedané Michal
Jakabčic je bytostný maliar, ktorý maľuje to, čo cíti a vidí básnik. Také sú jeho figúry žien vznášajúce sa v
priestore, ktoré sa stávajú účastníkmi dramatickej hry na akomsi metafyzickom javisku, také sú jeho predmety
vytrhnuté zo svojho prirodzeného kontextu a konfrontované s inými, zdanlivo protirečivými, hoci sa medzi nimi
odohráva zvláštny, magický dialóg. A také sú napokon aj jeho bytosti - " s vážnymi a múdrimi očami prorokov." Sú to
obrazy plné spirituality kde sa spája, snúbi svet dospelosti so zazračným svetom detstva, kde sa príbeh nám neznámej
a predsa blízkej Kataríny Láskovej prelína s atmnosférou modrého kohútieho rána a to zasa s krehkou príťažlivosťou
mesiaca, kde mrazivý svit tajomného strieborného kotúča je plný na počudovanie malých, krehkých, zamatovo mäkkých
obláčikov. Sú to obrazy plné snového pokoja. Maliar nás nimi oslovuje, vyzýva k dialógu, a zároveň vzbudzuje pocity
úžasu s akými zvykneme stáť pred ikonami, či gotickými tabuľovými maľbami. A za všetkým, za celým týmto jeho
snažením sa skrýva jeho raz prefíkaná a usmievavá, inokedy vážna a prekvapená tvár - tvár maliara, ktorého jedinou
túžbou bolo znova započuť v ľudskom odľudštení a nepokoji jasnozrivý hlas úprimnosti, čistoty, harmónie a
poriadku...
Aj preto sa obrazy Michala Jakabčica stretli s veľkou odozvou na prestížnych výstavách výtvarného umenia v Sao
Paolo, Cannes sur Mere, Sofii, Helsinkách, Paríži, Tokyu, Washingtone, Bratislave, Prahe, Nitre, Žiline, Trenčíne,
Košiciach…Dostal Národnú cenu a Cenu poroty na Festivaloch medzinárodnej maľby v Cannes su Mére vo Francúzsku v
rokoch 1971 a 1980, Cenu Cypriána Majerníka v rokoch 1969, 1972, Hlavnú cenu na Medzinárodnom bienále maľby v
Košiciach v roku 1976 a predovšetkým Zlatú medailu (Grand Prix) na Jesennom salóne (Salon d Automne) v Paríži v roku
1983, a to v silnej medzinárodnej konkurencii !
Fotografie z výstavy: