A A+ A+
MENU
Gemersko-malohontské múzeum
hello world!
Po:
zatvorené |
Ut-Pia:
9:00 - 18:00 |
So-Ne:
10:00 - 18:00
DOMOV

Július Szabó: Pod medeným nebom

9. 9. 2020 – 31. 1. 2021
Kurátor/ka výstavy:
PhDr. Kinga Szabó (Pamätný dom Júliusa Szabóa v Lučenci)

Výstava je realizovaná v rámci podujatia Dni európskeho kultúrneho dedičstva. Výstava je realizovaná s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja.

Július Szabó (1907 - 1972) sa maľbe venoval od svojich mladých rokov. Jeho prvé, študijné pokusy o olejomaľbu sú prevažne realistické. Tematicky sa zameriaval na portrétovanie blízkych, členov rodiny a na krajinu v okolí Lučenca. V mladosti naňho vplýval jeho prvý učiteľ maliarstva František Gyurkovits a cieľavedome sa vzdelával z literatúry. Postupne, ako sa dostal do sveta a poznával umelecké trendy doby, pretavoval ich do svojho umenia. No jeho cesta do Paríža v roku 1937 mu dopomohla k uvedomeniu si vlastnej sily a nastúpiť na samostatnú cestu v umení. Jeho maliarsky prejav z rokov 1942 - 1943 je jasným dokladom tejto jedinečnej cesty.
Vojnové udalosti ho vyburcovali k vizionárskym kompozíciám, ktorými vyjadril svoj odmietavý postoj k negatívnym javom a túžbu človeka po mieri. Práve toto sa stalo centrálnou tematikou jeho grafickej tvorby, ktorej sa začal venovať v roku 1945.

Päťdesiate roky minulého storočia znamenali určité upokojenie v jeho živote. Medzi prvými sa stal členom Zväzu československých výtvarných umelcov, založeného v roku 1949. Pocit istoty a spolupatričnosti s umeleckou obcou v republike, ako aj značné úspechy doma a v zahraničí na grafických, súťažných výstavách vplývali na jeho umenie. V jeho maľbe sa to prejavilo realistickým zobrazením okolia, krajiny, v duchu romantického realizmu M. Munkácsyho, L. Paála, L. Mednyánszkeho. Po roku 1956 sa umelcom uvoľňovali možnosti cestovania. Szabó využil každú príležitosť poznávať svet. Prvé zájazdy organizoval Zväz výtvarných umelcov do Sovietskeho zväzu, kde účastníci mali možnosť navštíviť významné zbierky Treťakovskej galérie v Moskve a Ermitáž v Petrohrade, ako aj pamiatky v Kyjeve, v Baku a pod. Postupne nasledovali aj iné zájazdy do krajín západnej Európy a k moru. Dojmy získané na týchto cestách sa odrážali v jeho maľbe nielen tematicky, ale aj postupnou zmenou koloritu. Upustil od romantizujúcej hnedej farebnosti, jeho paleta sa osvetľovala a technika sa menila na expresívne, dynamické vyjadrovanie.

Začiatkom šesťdesiatych rokov dozreli tieto zmeny k úplne novému spôsobu maliarskeho vyjadrovania. Spomienky a skúsenosti z ciest, ich odraz v maliarovej filozofii, úvahy o svetovom dianí si vyžadovali iný umelecký prístup, ako bola doposiaľ realistická maľba. K vyjadreniu množstva tém a natískajúcich myšlienok potreboval rýchlejšiu techniku, ako olejomaľba. Szabó si preto vyexperimentoval novú techniku, voskovú temperu. Od roku 1963 začal do plochy obrazu aplikovať medený plech, ktorým zvýraznil jednak dôležité detaily maľby, jednak symboly, ktoré chcel zdôrazniť v rámci tematiky obrazu. Touto technikou pracoval do konca svojho života. Štýlovo tieto maľby boli vlastne nezaraditeľné. Niesli na sebe znaky surrealizmu, pričom svojou technikou a farebnosťou vyvolávali expresívny dojem. Za života umelca boli tieto maľby z jeho posledného desaťročia vystavené v roku 1971 v Budapešti a v roku 1972 v Banskej Bystrici, na jubilejnej výstave v Oblastnej galérii k 65. narodeninám umelca. Žiaľ, túto výstavu už sám nevidel pre hospitalizáciu v pražskej nemocnici, kde 25. mája zomrel.

V roku 1980 bola otvorená Novohradská galéria v Lučenci. Hlavnou úlohou tejto galérie bolo spracovanie umeleckej pozostalosti Júliusa Szabóa. Sériou siedmych výstav pod odborným vedením PhD. Kláry Kubičkovej galéria predstavila všetky obdobia a techniky, ktorým sa tento jedinečný umelec venoval. K predstaveniu surrealisticko-expresívnych diel v technike vosková tempera s meďou došlo v roku 1997, kedy už nebolo potrebné zohľadniť „ideologické” obmedzenia totalitnej doby.

hello world!
Predmet mesiaca júl 2022 - Dámska šnurovačka z roku 1770

Dámska šnurovačka, vystužená kosticami zo zbierok Gemersko-malohontského múzea pochádza z obdobia neskorého rokoka (1780-1795). Tento módny kus od neznámeho výrobcu zo svetlomodrého brokátu s kvetinovým vyšívaním sa nosil ako vonkajšia súčasť vrchného odevu meštianskych šiat. Pochádza z roku 1770 a do múzea sa dostala darom od Antónií Sztrelko pravdepodobne medzi prvými zbierkami počas riaditeľstva Fábryho.

Vráťme sa troška do histórie módy! Francúzska meštianska revolúcia v roku 1789 výrazne ovplyvnila dámske odievanie na prahu 19. storočia. Vyššie spoločenské triedy, ktoré sympatizovali s vládnucim meštianstvom, dávali odievaním najavo rešpekt ich moci.

Angličania sa už od polovice 18. storočia v odievaní osamostatnili, napriek tomu, že na dvorné slávnosti si obliekli GRANDETOILLET, v každodennom živote si osvojili pohodlnejšie oblečenie. Ženy nosili menej natupírovaný účes a obliekli sa do nariasených mušelínových alebo batistových košeľových šiat, ktoré v páse ozdobili opaskom.

V 80. rokoch 18. storočia vtrhla anglická móda aj do Paríža, samozrejme v komplikovanejšom, „francúzskejšom“ štýle. Ženy si zvolili namiesto hodvábu jednoduchšiu látku: batist, bavlnu, plátno, kartón. V móde sú pásikavé textílie, bez ozdoby a mašličiek, nanajvýš si pripnú na golier kvet. Farby sú tmavšie, najpopulárnejšie sú tabakovo hnedá a zeleno-fialovo hnedá. Farba vlasov je tmavá blond, alebo sivá, ženy nosia vlasy menej natupírované, skôr uprednostňujú jemné vlnky, na hlave nosia obrovské, bohato zdobené klobúky.

Do módy prichádza aj FICHU (fišu) - jemná mušelínová šatka okolo krku a pliec, zakrývajúca hlboký výstrih šiat. Driek je stále veľmi úzky, volán nie je vystužený, ale okrúhly. Bočné obručné spodné sukne - PANIER - sa nosili už len pod večerné toalety. Sukňa je vpredu hladká, vzadu husto nariasaná s vlečkou, namiesto paniera sa používa už len vankúšik na zväčšenie zadku, tzv. CUL DE PARIS, sukňa je vystužená množstvom spodničiek.

Ženám sa takisto zapáčil pánsky RIDINGCOAT, ktorý pomenujú po francúzsky na REDINGOT. Ide o dlhý, po driek úzky kabát s veľkými goliermi a gombíkmi, ktoré nepretržite sprevádzajú celú meštiansku módu 19. storočia, ale v móde sú naďalej aj krátke kabátiky, nazývané CARACO.

1 2 3 19

Múzeá a galéria v zriaďovateľskej pôsobnosti Banskobystrického samosprávneho kraja

Gemersko-malohonstké múzeum
Námestie M. Tompu 14/5
979 01 Rimavská Sobota
Obsahová zodpovednosť:
Gemersko-malohontské múzeum
Námestie M. Tompu 14/5
979 01 Rimavská Sobota
Technický prevádzkovateľ:
PROGNESSA, s. r. o.
Slobody 27
980 22 Veľký Blh
chevron-left