Gemersko-malohontské múzeum
Po:
zatvorené |
Ut-Pia:
9:00 - 17:00 |
So-Ne:
13:00 - 17:00
Július Szabó: Pod medeným nebom
9. 9. 2020 – 31. 1. 2021
Kurátor/ka výstavy:
PhDr. Kinga Szabó (Pamätný dom Júliusa Szabóa v Lučenci)

Výstava je realizovaná v rámci podujatia Dni európskeho kultúrneho dedičstva. Výstava je realizovaná s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja.

Július Szabó (1907 - 1972) sa maľbe venoval od svojich mladých rokov. Jeho prvé, študijné pokusy o olejomaľbu sú prevažne realistické. Tematicky sa zameriaval na portrétovanie blízkych, členov rodiny a na krajinu v okolí Lučenca. V mladosti naňho vplýval jeho prvý učiteľ maliarstva František Gyurkovits a cieľavedome sa vzdelával z literatúry. Postupne, ako sa dostal do sveta a poznával umelecké trendy doby, pretavoval ich do svojho umenia. No jeho cesta do Paríža v roku 1937 mu dopomohla k uvedomeniu si vlastnej sily a nastúpiť na samostatnú cestu v umení. Jeho maliarsky prejav z rokov 1942 - 1943 je jasným dokladom tejto jedinečnej cesty.
Vojnové udalosti ho vyburcovali k vizionárskym kompozíciám, ktorými vyjadril svoj odmietavý postoj k negatívnym javom a túžbu človeka po mieri. Práve toto sa stalo centrálnou tematikou jeho grafickej tvorby, ktorej sa začal venovať v roku 1945.

Päťdesiate roky minulého storočia znamenali určité upokojenie v jeho živote. Medzi prvými sa stal členom Zväzu československých výtvarných umelcov, založeného v roku 1949. Pocit istoty a spolupatričnosti s umeleckou obcou v republike, ako aj značné úspechy doma a v zahraničí na grafických, súťažných výstavách vplývali na jeho umenie. V jeho maľbe sa to prejavilo realistickým zobrazením okolia, krajiny, v duchu romantického realizmu M. Munkácsyho, L. Paála, L. Mednyánszkeho. Po roku 1956 sa umelcom uvoľňovali možnosti cestovania. Szabó využil každú príležitosť poznávať svet. Prvé zájazdy organizoval Zväz výtvarných umelcov do Sovietskeho zväzu, kde účastníci mali možnosť navštíviť významné zbierky Treťakovskej galérie v Moskve a Ermitáž v Petrohrade, ako aj pamiatky v Kyjeve, v Baku a pod. Postupne nasledovali aj iné zájazdy do krajín západnej Európy a k moru. Dojmy získané na týchto cestách sa odrážali v jeho maľbe nielen tematicky, ale aj postupnou zmenou koloritu. Upustil od romantizujúcej hnedej farebnosti, jeho paleta sa osvetľovala a technika sa menila na expresívne, dynamické vyjadrovanie.

Začiatkom šesťdesiatych rokov dozreli tieto zmeny k úplne novému spôsobu maliarskeho vyjadrovania. Spomienky a skúsenosti z ciest, ich odraz v maliarovej filozofii, úvahy o svetovom dianí si vyžadovali iný umelecký prístup, ako bola doposiaľ realistická maľba. K vyjadreniu množstva tém a natískajúcich myšlienok potreboval rýchlejšiu techniku, ako olejomaľba. Szabó si preto vyexperimentoval novú techniku, voskovú temperu. Od roku 1963 začal do plochy obrazu aplikovať medený plech, ktorým zvýraznil jednak dôležité detaily maľby, jednak symboly, ktoré chcel zdôrazniť v rámci tematiky obrazu. Touto technikou pracoval do konca svojho života. Štýlovo tieto maľby boli vlastne nezaraditeľné. Niesli na sebe znaky surrealizmu, pričom svojou technikou a farebnosťou vyvolávali expresívny dojem. Za života umelca boli tieto maľby z jeho posledného desaťročia vystavené v roku 1971 v Budapešti a v roku 1972 v Banskej Bystrici, na jubilejnej výstave v Oblastnej galérii k 65. narodeninám umelca. Žiaľ, túto výstavu už sám nevidel pre hospitalizáciu v pražskej nemocnici, kde 25. mája zomrel.

V roku 1980 bola otvorená Novohradská galéria v Lučenci. Hlavnou úlohou tejto galérie bolo spracovanie umeleckej pozostalosti Júliusa Szabóa. Sériou siedmych výstav pod odborným vedením PhD. Kláry Kubičkovej galéria predstavila všetky obdobia a techniky, ktorým sa tento jedinečný umelec venoval. K predstaveniu surrealisticko-expresívnych diel v technike vosková tempera s meďou došlo v roku 1997, kedy už nebolo potrebné zohľadniť „ideologické” obmedzenia totalitnej doby.

hello world!
Pôvab kraslíc

Početná zbierka veľkonočných vajíčok, kraslíc, sa nachádza i na pôde Gemersko-malohontského múzea. Začala sa formovať už krátko po jeho vzniku v roku 1882. Dnes sa v zbierke nachádza 200 kusov veľkonočných vajíčok. Múzeum zbierku kraslíc, rozšírenú o ďalšie poznatky a okolnosti vzniku, opätovne sprístupňuje prostredníctvom výstavy Pôvab kraslíc po dvadsiatich rokoch.

Na výstave je, okrem iného, prezentované najstaršie vajíčko nachádzajúce sa v zbierkovom fonde múzea, datované rokom 1889. Je to zároveň aj najstaršie datované vajíčko vo fondoch ostatných múzeí na Slovensku. Nájdeme tu i jedno staršie vajíčko z Dobšinej, ktoré je súčasťou zbierky už od roku 1882. Je zdobené technikou vyškrabovania do predtým zafarbenej škrupiny. Ako ojedinelé a zvláštne zbierkové predmety  múzeum spravuje aj jedno sklené, drevené a mramorové vajíčko.

Gemersko-malohontské múzeum vlastní i päť okovaných vajíčok, ktoré sú zhotovené výnimočnou, dodnes neprebádanou technikou. Napriek zdanlivo malému množstvu okovaných vajíčok je táto zbierka v rámci múzejných fondov na Slovensku jedinečná. Vajíčka zdobené baníckou symbolikou v podobe ručne kovaného kladivka, klieští, nákovy a podkovičky, pripevnených malými klincami o krehký povrch, poukazujú na zručnosť a šikovnosť kováčskych majstrov a tovarišov. Ručne kované je aj datovanie umiestnené v spodnej časti vajíčka, na štyroch vajíčkach je pripevnený rok 1911, piata kraslica je odlišne zdobená a datovaná rokom 1913.

Okrem toho sa na výstave nachádzajú kraslice dekorované rôznymi inými technikami, ako vyškrabovanie, ktoré je vo viacerých prípadoch doplnené okrem rastlinného dekóru i veršovaným textom, batikovanie, maľovanie, otláčanie listov, oblepovanie slamou, voskovanie a obháčkovanie. Zo zemepisného hľadiska najviac zastúpenými lokalitami regiónu sú: Zacharovce, Dobšiná (obývaná tromi etnikami: Maďarmi, Slovákmi a Nemcami), Bátka, Nižná Pokoradz, Nižná Káloša, Rimavská Sobota.

Vajíčka alebo kraslice všeobecne boli v minulosti znakom jarnej prebúdzajúcej sa prírody ako symbol jej znovuzrodenia. Do začiatku 20. storočia boli obetným darom, ktorý dávali naši predkovia na hroby mŕtvych. Neskôr začali vajíčka plniť významnú rolu v rámci Veľkonočných sviatkov, kedy sa stali darom lásky a náklonnosti dievčat voči chlapcom počas Veľkonočného pondelka.

János Fábry (1830 – 1907)

Jubilejná výstava pri príležitosti 190. výročia narodenia prvého riaditeľa múzea.

Výstava prezentuje celoživotné dielo a všestrannú činnosť Jánosa Fábryho.

V roku 2020 si Gemersko-malohontské múzeum pripomína 190. výročie narodenia Jánosa Fábryho - prvého riaditeľa múzea, pedagóga, botanika, organizátora kultúrneho, spoločenského a verejného života v Rimavskej Sobote. János Fábry sa narodil 31. júla 1830 v Lučenci. Od 50. rokov 19. storočia žil v Rimavskej Sobote, kde pôsobil ako učiteľ a neskôr ako riaditeľ Zjednoteného protestantského gymnázia v Rimavskej Sobote. Zomrel 28. decembra 1907 v Rimavskej Sobote, kde bol aj pochovaný na staršom cintoríne.

Výstavou si chceme pripomenúť významnú osobnosť, ktorá bola 25 rokov na čele Gemerského župného múzea a ktorej vďačíme za záchranu mnohých zbierok reprezentujúcich kultúrne dedičstvo Gemera-Malohontu, ako aj za starostlivosť o bohaté zbierky počas jeho pôsobenia v rokoch 1882 až 1907.János Fábry bol osobnosťou, ktorá svojou činnosťou a pôsobnosťou presiahla hranice regiónu. Aj keď bol Fábry profesorom botaniky a profesijne bol zameraný viac na prírodné vedy, načrel do viacerých vedných odborov. Bol veľkým prínosom pre oblasť školstva, výchovy, vzdelávania, zberateľstva a múzejníctva, pričom kultúru a tradície Gemera-Malohontu prezentoval nielen v rámci župy a Rakúsko-Uhorska, ale aj mimo jeho hraníc. Bol členom Krajinského spolku stredoškolských profesorov, Kráľovskej uhorskej prírodovedeckej spoločnosti a Zoologicko-botanického spolku vo Viedni. Fábry sa celý svoj život venoval pozdvihnutiu verejného a kultúrneho života mesta Rimavská Sobota, v ktorom pôsobil takmer 60 rokov, za čo si vyslúžil v roku 1906 titul kráľovského radcu.

Ako kľúčová osoba spoločenského diania mesta a zakladateľ Gemerského župného múzea sa k jeho osobe viaže viacero tematických oblastí, ktorými sa pokúsime priblížiť celoživotné dielo a aktivitu tohto činného a všestranného profesora. Dôraz kladieme na to, aby sme prezentovali predovšetkým také zbierkové predmety, dokumenty, rukopisy a fotografie zo zbierok nášho múzea, ktoré zatiaľ ešte neboli publikované, zverejnené a prístupné verejnosti. Zároveň sú na výstave prezentované aj predmety z dedičstva rodiny Fábryovcov z Maďarska. Vystavené predmety tvoria súčasť historickej knižnice, archívu, historickej, etnografickej a prírodovednej zbierky Gemersko-malohontského múzea. Sú to autentické zbierkové predmety: ročenky, knižná literatúra, dobová vlastnoručná korešpondencia, vyznamenania, úžitkové osobné predmety z vlastníctva Jánosa Fábryho alebo jeho rodiny. Užšiu skupinu tvoria predmety, ktoré sa do zbierok múzea dostali ako dar od samotného Fábryho. Vystavené zbierkové predmety v takejto ucelenej forme sú verejnosti predstavené vôbec po prvýkrát.

Prapravnuk Jánosa Fábryho - Szabolcs Fábry

Túto výstavu si môžete pozrieť aj formou virtuálnej prehliadky:

Svetové dedičstvo v hĺbkach Zeme

Medzinárodná speleologická únia s vedomím UNESCO vyhlásila rok 2021 za Medzinárodný rok jaskýň a krasu. Pri tejto príležitosti sprístupní Gemersko-malohontské múzeum výstavu Svetové dedičstvo v hĺbkach Zeme. Výstava predstaví návštevníkom jaskyne Slovenského krasu a nadväzujúceho Aggteleckého krasu v Maďarsku, ktoré boli v roku 1995 zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Jaskyne sú vzácne prírodné výtvory bez ohľadu na to, či sú v zozname UNESCO, alebo nie. Hlavným cieľom tejto výstavy je prezentovať jaskyne svetového dedičstva verejnosti a dostať do jej povedomia hodnoty, ktoré s nimi spájame, čo je jednou zo základných foriem ich ochrany. Jedinečné krasové územia sú špecifické a veľmi citlivo reagujú na všetky zmeny, ktoré spôsobuje znečisťovanie životného prostredia. Návštevníci výstavy lepšie spoznajú geológiu a povrchové krasové javy týchto území, morfológiu a výplň jaskýň, život v jaskyniach, ich vzťah s človekom a jaskyne Domica, Baradla, Dobšinskú ľadovú jaskyňu, Gombaseckú, Jasovskú, Ochtinskú aragonitovú, Krásnohorskú jaskyňu a jaskyne Béke, Vass Imre, Kossuth, Meteor a Esztramos. 

Výstavu pripravilo Banícke múzeum v Rožňave a Národný park Aggtelek v spolupráci so Speleoklubom Minotaurus v Rožňave. Autorom väčšiny fotografií slovenských jaskýň je Jaroslav Stankovič a Speleoklub Minotaurus, z maďarskej strany Péter Borzsák a Csaba Egri. Výstava bola sčasti aktualizovaná a rozšírená o rôzne trojrozmerné predmety v roku 2020 Baníckym múzeom v Rožňave, kde bola aj prezentovaná pod názvom Jaskyne UNESCO v Národnom parku Slovenský kras. Text výstavy je v slovenskom, maďarskom a anglickom jazyku. Vystavené predmety pochádzajú zo zbierok Baníckeho múzea v Rožňave a Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva.

chevron-left