DOMOV
Dvojica portrétov je dôležitým dokumentom regionálnej histórie a dejín evanjelickej a. v. cirkvi v Gemeri-Malohonte a umelecko-historicky patria ku kvalitným ukážkam portrétnej tvorby polovice 19. storočia. Obrazy sú signované menom Kraudy, na základe čoho predpokladáme, že by mohlo ísť o maliara Józsefa Kraudyho (1806 – 1876), potvrdenie autorstva však bude predmetom ďalšieho výskumu. Diela prešli komplexným reštaurovaním v rokoch 2019 a 2020. Reštaurovanie finančne podporil Banskobystrický samosprávny kraj. Autorkou reštaurátorských prác bola Mgr. Andrea Ševčíková.
Pavol Jozeffy bol významnou osobnosťou evanjelickej cirkvi Gemera-Malohontu. Známy je jeho portrét od Jozefa Božetecha Klemensa, ktorý namaľoval po jeho smrti. Jozeffyho portrét v zbierkach Gemersko-malohontského múzea je o to vzácnejší, že vznikol v roku 1843, ešte počas jeho života a pôsobenia v Tisovci a verejnosť ho doposiaľ nepozná. Pandantom diela je Portrét Jozeffyho manželky z rovnakého roku od toho istého autora. O jej osobe máme doposiaľ málo informácií. Volala sa Eufrozína Zipcerová a Jozeffy sa s ňou oženil po svojom odchode zo Szarvasa. Pre regionálnu históriu je dôležité, že bola krstnou mamou spisovateľa a národného buditeľa Štefana Marka Daxnera (1822 – 1891) z Tisovca.
Pavol Jozeffy (Jozefák) sa narodil v roku 1775 vo Vrbovciach v okrese Senica a vyrastal v roľníckej rodine otca Štefana Jozefákaa matky Barbory, rodenej Vaculovej. Základnú školu navštevoval v rodisku a v rokoch 1788 – 1793 pokračoval v štúdiu na Evanjelickom lýceu v Bratislave. Po jeho ukončení bol v rokoch 1794 – 1795 domácim učiteľom a vychovávateľom detí kráľovského úradníka Františka Darvaša. Teológiu študoval v Bratislave, Jene, Wittenbergu, Halle a Lipsku. V rokoch 1798 – 1801 bol evanjelickým kaplánom v Szarvasi, súčasne bol profesorom hospodárskych náuk v Hospodárskom inštitúte Samuela Tešedíka. Ani po svojom odchode zo Szarvasa neprerušil priateľské styky so Samuelom Tešedíkom a s členmi jeho ústavu. Oženil sa s bývalou Tešedíkovou chovankyňou. Od roku 1801 pôsobil ako farár v Aszóde, od 1808 v Cinkote a od roku 1820 až do svojej smrti v Tisovci. Popri farárskej službe rozvíjal aj ľudovýchovnú činnosť, venoval sa ovocinárstvu, zavádzal pestovanie nových odrôd plodín a ovocia, rozširoval poznatky racionálneho hospodárenia. Bol iniciátorom založenia peňažného podporného spolku v Tisovci. Propagoval všestranné vzdelávanie ľudu a podnecoval zakladanie nedeľných škôl pre dospelých. Za týmto účelom zaviedol na evanjelických cirkevných školách 6-ročnú školskú dochádzku. V roku 1823 na dištriktuálnom konvente v Kežmarku bol zvolený za superintendenta Potiského dištriktu a túto hodnosť vykonával 25 rokov. Do tejto superintendencie patrili aj Slovákmi obývané mestá a obce na severovýchode dnešného Maďarska. Počas pôsobenia v Tisovci dal postaviť nový kostol a školu. V rokoch 1841 – 1843 na dištriktuálnych a generálnych konventoch evanjelickej cirkvi bojoval proti maďarizačným úsiliam šľachtických a svetských činiteľov na čele s K. Zaiom a L. Kossuthom. V roku 1842 stál na čele posolstva, ktoré evanjelici adresovali panovníkovi do Viedne s úmyslom upozorniť ho na snahy zavedenia maďarčiny do škôl a kostolov (tzv. Prestolný prosbopis). Bol autorom viacerých kázní a pastierskych listov. Zomrel v roku 1848 v Tisovci.
