DOMOV
V tradičnom prostredí Gemera-Malohontu rozoznávame tri typy ľudových šperkov – šperky, ktoré si vyrábali ľudia sami pre svoju vlastnú potrebu, šperky zhotovované špecializovanými remeselníkmi a bižutériu, teda ozdoby hromadne vyrábané továrensky z lacného materiálu. Ľudové šperky sa zhotovovali prevažne odlievaním, menej tepaním, pričom sa pri ich výrobe najviac používala mosadz, meď a olovo.
Pomerne rozšíreným šperkom v ľudovom prostredí boli prstene. Nosili ich muži aj ženy, ktorí si ich kupovali v obchodoch, na jarmokoch, na púťach, no prsteň bol i symbolom a darom lásky. Snubné prstene posvätené kňazom pri sobáši sa stávali posvätnou vecou. Z toho dôvodu ich ľudia v minulosti nenosili, ale si ich odkladali na pamiatku. Na prelome 19. a 20. storočia boli veľmi rozšírené lacné prstene z tenkého mosadzného plechu so skleneným očkom, za ktoré handrári často vykupovali starý textil.
Obyvatelia miest, najmä remeselníci, zvyčajne nosievali pečatné prstene, na ktorých mali vyryté znaky svojho zamestnania, napríklad mäsiari dobytčiu hlavu, obuvníci topánku...
Ako ozdoba sa v ľudovom prostredí využívali tiež ružence – pátričky. Neboli určené len na modlenie, ale okrúcali sa i okolo hrdla, rúk, prípadne vešali na pás.
Na spínanie mužských košelí sa používali ozdobné spony. V severných častiach Gemera – Malohontu ich začiatkom 20. storočia chlapi nosili na stužke, ktorou si košeľu zaväzovali.
Špecifický typ praciek nosili chlapi v okolí Hnúšte. Boli pomerne veľké, obdĺžnikového tvaru, zdobené razením a rytím. Dané pracky sa nosili na opaskoch, prípadne na remeňoch kožených káps. Ešte na prelome 19. a 20. storočia ich zhotovovali výrobcovia v Klenovci a Kokave nad Rimavicou.
Častým doplnkom ľudového odevu boli strieborné, prípadne cínové gombíky. Zvyčajne bývali umiestnené pozdĺž okraja odevnej súčiastky, pričom sa zapínal len jeden. Obľúbené boli tiež strieborné dvojdielne spony, ktorými sa zapínali najmä ženské živôtiky.
