Aktuality

 

Gemersko-malohontské múzeum opäť skvalitnilo podmienky uloženia zbierkových predmetov

Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote, kultúrne zariadenia Banskobystrického samosprávneho kraja, spravuje mimoriadne rozsiahle zbierkové fondy, z ktorých je vystavená len menšia časť zbierkových predmetov, tvoriaca vzorku reprezentujúcu bohaté historické, kultúrne a prírodné dedičstvo regiónu Gemer-Malohont. Začiatkom roku 2020 zbierkový fond múzea pozostával z 103 988 položiek, z toho počtu bolo 71 134 zbierkových predmetov a 32 854 historických tlačí.
Rozhodujúca časť mimoriadne rozsiahlych zbierkových fondov, a v nich jednotlivých predmetov, je uložená a chránená v niekoľkých depozitárnych priestoroch múzea. Časť z nich, rozmernejšie etnografické a historické zbierky, sú uložené v depozitárnych priestoroch v Rimavských Janovciach. Gemersko-malohontské múzeum neustále postupnými krokmi skvalitňuje stav uloženia zbierkových predmetov. Z tohto dôvodu bol v roku 2020 vypracovaný a podaný projekt, ktorého podstatou bolo vybavenie depozitárnych priestorov múzea v Rimavských Janovciach deviatimi kusmi germicídnych žiaričov zabezpečujúcich sterilizáciu ovzdušia depozitárov pomocou ultrafialového krátkovlnného žiarenia o vlnovej dĺžke 253,7 nm (UV–C). Germicídne žiariče ničia spóry plesní, ale i baktérie a mikroorganizmy v priestoroch uloženia zbierkových fondov s dominanciou materiálov ako papier, historické tlače, textil, koža, olejomaľby, grafiky, dermoplastické preparáty a podobne. Udržujú tak v spojení s ďalšími prvkami vybavenia depozitárnych priestorov optimálne mikroklimatické podmienky, ktoré sú predpokladom dlhodobého pretrvania zbierkových predmetov reprezentujúcich región Gemer-Malohont, ich uchovania pre budúce generácie muzejníkov, a predovšetkým pre budúce generácie návštevníkov múzea.
Vzhľadom na aktuálnu situáciu s vírusom COVID 19, Gemersko-malohontské múzeum časť týchto germicídnych žiaričov dočasne využilo na dezinfekciu ovzdušia výstavných a expozičných priestorov múzea v snahe čo najviac zabezpečiť ochranu zdravia návštevníkov múzea.
Gemersko-malohontské múzeum realizovalo projekt „Zabezpečenie ochrany zbierkových fondov Gemersko-malohontského múzea v depozitárnych priestoroch v Rimavských Janovciach“ vďaka tomu, že projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

 

Reštaurovanie historických župných zástav z 18. storočia

Stálu vlastivednú expozíciu Gemersko-malohontského múzea sme začiatkom júla 2020 doplnili o historické župné zástavy, ako symboly a insígnie niekdajšej Gemerskej župy z 18. storočia. Komplexné reštaurovanie dvoch historických zástav z rokov 1741 a 1793 sa podarilo vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia. Odborným garantom a realizátorom projektu bola reštaurátorka Mgr. art. Barbora Figuli, ktorá sa špecializuje na reštaurovanie historického textilu a odevu. Ide pravdepodobne o najstaršie župné zástavy, ktoré sa na území dnešného Slovenska nachádzajú. Obidve obojstranne maľované zástavy sú ručné práce, ktorých výrobca a pôvod sú neznáme. Datovanie spadá do obdobia panovania Márie Terézie (1740 - 1780) a Františka I. (1792 - 1835):

Prvá zástava z roku 1741 má obdĺžnikový tvar, do špica zastrihnutý. Vyhotovená je zo svetlomodrej jemnej látky. Latinský nápis na averze zástavy je ručne maľovaný zlatými písmenami: „VEXILLUM COMITATUS GÖMÖRIENSIS 1741 (Zástava Gemerskej župy)”, okolo písmen sa nachádza hnedý vavrínový veniec. Na okraji zástavy sa nachádza zlatá ornamentálna výzdoba. Žrď je drevená s medenou násadkou, druhotne vyrobená. Na jednej strane žrde sa nachádza cisárska koruna a iniciály panovníka F. I. (pozn. František I.), na druhej strane je text v maďarskom jazyku: „NEMES GÖMÖR KISHONT VÁRMEGYE” (Vznešená župa Gemera-Malohontu). Na žrdi je nasadený medený ozdobný hrot s datovaním 1809. Samotná zástava má dĺžku 120 cm, šírku 155 cm, žrď meria 325 cm.

V poradí druhá župná zástava je vyhotovená z tenkého hodvábu svetlomodrej farby so zlatým lemovaním. Tvar má takisto obdĺžnikový a do špica zastrihnutý. Na averze zástavy sa nachádza pozlátený text v latinčine: „ANNO DOMINI 1793 (roku Pána).“ V strede je umiestnený ručne maľovaný zelený vavrínový veniec a farebný erb Uhorska. Na reverze môžeme čítať latinský text: „INCLYTI COMITATUS GÖMÖRIENSIS (Slávna Gemerská župa)”, uprostred je zelený vavrínový veniec s farebným erbom Gemerskej župy. Zástava má drevenú žrď so železnou násadkou. Zástava má dĺžku 240 cm, šírku 160 cm, žrď meria 284 cm.

Obe zástavy boli v kritickom stave so značným poškodením celej plochy zástavy. Reštaurátorským prieskumom bolo zistené, že v oboch prípadoch ide o hodvábnu tkaninu, ktorá je citlivá na vplyv okolitých podmienok (teplo, svetlo, vlhkosť) a časom vlákna krehnú, strácajú pružnosť a pevnosť a pri manipulácii sa lámu. Podkladová tkanina bola degradovaná, na veľa miestach poškodená, polámaná, veľa fragmentov bolo oddelených od celku alebo úplne chýbalo. Na ploche sa nachádzali aj sekundárne zásahy, záplaty sekundárnou tkaninou aj šitie sekundárnou hodvábnou niťou. Zástavy boli vyblednuté a znečistené viazaným a neviazaným depozitom. Oddeľovali sa nové fragmenty a materiál sa aj pri menšom pohybe lámal. Dôležité preto bolo spevniť materiál pomocnou tkaniny po celej ploche, aj cez maľbu, pretože materiál pod ňou bol rovnako polámaný.

Základným cieľom reštaurovania bolo stabilizovať textilný materiál a zachovať čo najviac jeho častí. Materiál spevniť tak, aby nedochádzalo k ďalšiemu poškodzovaniu, aby bolo predmet možné vystaviť. Textilná časť zástavy bola najskôr povrchovo očistená od neviazaného depozitu. Čistenie prebiehalo pomocou muzeálneho vysávača, povrch bol odsávaný cez sieťku, aby sa predišlo poškodeniu materiálu. Po suchom procese čistenia bola textilná časť zástavy očistená lokálne mokrým procesom. Pomocou vatového tampónu namočeného v demineralizovanej vode bol povrch jemne čistený. Poškodené miesta bez úbytkov materiálu, tam kde bolo možné trhliny na seba nadpojiť, boli fixované pomocou polyamidového textilného zváracieho prášku a reštaurátorskej ihly. Úbytky materiálu bolo potrebné doplniť, aby došlo k estetickému sceleniu predmetu zvolením vhodného typu a farby materiálu. Počas reštaurovania sa tiež zistilo, že rok na rubovej strane v poradí druhej zástavy je 1705 (nie 1793), tým datovanie spadá do obdobia panovania Jozefa I. (1705 - 1711). Maľba bola doplnená v takej miere, aby predmet spĺňal estetickú, ale aj informatívnu funkciu, aby bol text a symboly na nej dostatočne čitateľné. Celkovo môžeme konštatovať, že sa podarilo spomaliť proces degradácie a poškodzovania predmetu a zachovať jeho formu čo najlepšie v danom čase.

Reštaurovanie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

 

Reštaurovanie historických hodín z 18. a 19. storočia zo zbierok Gemersko-malohontského múzea

Stála vlastivedná expozícia Gemersko-malohontského múzea je doplnená o historické hodiny, ako ukážka výrobkov hodinárskych majstrov a dokumentácia kultúry bývania mešťanov. Komplexné reštaurovanie štyroch historických mechanických hodín z 18. a 19. storočia zo zbierok múzea sa podarilo vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia. Odborným garantom a realizátorom projektu bol Tibor Kováč, člen Komory reštaurátorov na Slovensku, ktorý sa špecializuje na reštaurovanie historických hodín, a ktorý v priebehu roka zreštauroval a sfunkčnil nasledovné historické hodiny:

1. Jozefínske komodové hodiny z rokov 1770 - 1800, s evidenčným číslom H 16 885. Výrobcom bol hodinársky majster Vunibaldus Rein (Wunibald Rhein), ktorý pôsobil v meste Eger (Jáger) na území dnešného Maďarska ako hodinár jágerského biskupa grófa Karola Eszterházyho.

2. Barokové komodové hodiny z roku 1800, s evidenčným číslom H 16 861. Hodiny do múzea darovala Emília Káposztásová – Tóthová v roku 1903, matka významného rimavskosobotského architekta Bélu Tótha.

3. Nástenné rámové hodiny z rokov 1830 - 1850, z obdobia biedermeieru, s evidenčným číslom 16 862, ktorého výrobcom bol Johan Hauptman z Budapešti.

4. Jozefínske komodové hodiny z rokov 1770 - 1800, s evidenčným číslom H 16 879, so štylizovanou rezbou.

 

Z umelecko-historického hľadiska sú najvzácnejšie jozefínske komodové hodiny od hodinárskeho majstra Wunibalda. Podobné hodiny nájdeme na hrade v Egri. Jedná sa jednu z najväčších hodinových schránok z tohto obdobia. Po rezbárskej stránke ide o ojedinelý zbierkový predmet dokumentujúci vývoj hodinárstva, zachovaný v našich múzeách. Ide o dokonalý rezbársky prejav, ktorý je skĺbený s kvalitným hodinárskym strojom doplnený o zaujímavú raritu. Raritou v tomto prípade je malé otočné pódium, ktoré je sprevodované s mechanizmom hodinového stroja. Na pódiu sa nachádzajú tri trnože , kde v minulosti boli osadené tri figurálne motívy. V roku 1914 Kornél Divald píše, že sa jednalo o postavy vojakov - granátnikov (symbol striedania stráží). Tieto figurálne postavy sa objavili po odbití každej celej hodiny v otvárajúcich sa okienkach. V spodnej časti dreveného skeletu sa nachádza miesto, kde bol v minulosti umiestnený hrací mechanizmus. Kombináciou všetkých týchto technických prvkov muselo ísť o unikát. Hodinový mechanizmus odbil počet hodín, spustil sa hrací stroj a v okienku sa objavili postavičky – podobne ako pri Orloji. Rozmery, kde bol uložený hrací stroj naznačujú, že sa mohlo jednať o kombinovaný hrací stroj – vyladené zvonce sú radené za sebou a ihličkový viac melódiovy hrací valec s hrebeňom fungovali súčasne. Mechanizmus hodinového stroja podľa doložených signatúr bol opravovaný v roku 1923 a v roku 1929 hodinárskym majstrom Štefanom Remenyikom z Rimavskej Soboty.

Zreštaurovaním súboru historických hodín pochádzajúcich z konca 18. a prvej polovice 19. storočia, sa predĺžila ich životnosť a obnovila sa ich autentická podoba. Sú dokladom našej histórie, technickej vyspelosti hodinárskych majstrov, dokumentujú kultúru bývania našich predkov a sú dokladom pre nové generácie. Všetky hodiny sú výsledkom práce hodinárskych majstrov, produktom dobovej technológie a dobových techník. Múzeum má vo svojom historickom a etnografickom zbierkovom fonde bohatú zbierku historických hodín z rôznych historických období z mestského i ľudového prostredia, ktoré doposiaľ neboli reštaurované, a na ktorých takisto značná časť výzdoby chýba alebo boli časom poškodené. V dlhšom časovom horizonte múzeum plánuje ich komplexné reštaurovanie prostredníctvom projektov, vo viacerých etapách a následne ich vystavenie v stálej expozícii múzea.

Reštaurovanie historických hodín bolo realizované s finančnou podporou Fondu na podporu umenia, ktorý je aj hlavným partnerom projektu.

 

Gemersko-malohontské múzeum skvalitnilo vybavenie konzervátorskej dielne/h3>

Gemersko-malohontské múzeum spravuje mimoriadne rozsiahle zbierkové fondy. Začiatkom roku 2019 zbierkový fond múzea pozostával z 103 988 položiek. Z toho bolo 71 134 zbierkových predmetov a 32 854 historických tlačí. Zbierkové predmety sú z rôznych materiálov a rôznych rozmerov, od najmenších, ako mince či šperky, až po nábytok alebo poľnohospodárske náradie. Preto nielen od rozsahu zbierkových predmetov, ale aj od ich veľkosti a členitosti je závislý proces ich konzervovania. Je prirodzené, že z viacerých dôvodov je problematickejší proces odborného ošetrenia rozmernejších a členitejších zbierkových predmetov. Toto bola aj hlavná motivácia vypracovania a realizácie projektu Doplnenie vybavenia konzervátorskej dielne Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote určenej pre rozmerné zbierkové predmety, podporeného z verejných zdrojov Fondu na podporu umenia.
Múzeum má okrem štandardnej konzervátorskej dielne aj konzervátorskú dielňu určenú pre odborné ošetrenie rozmerných zbierkových predmetov. Podstatou projektu bolo zabezpečenie ochranných pracovných prostriedkov ako celotvárové masky, celotelové obleky, rukavice a čižmy, a zabezpečenie konzervačných látok ako toluén a Solakryl BT 55. Získané bolo tiež vybavenie v podobe vozíka pre manipuláciu s rozmernejšími a ťažšími zbierkovými predmetmi, a priemyselného ventilátora na odsávanie výparov z priestoru konzervátorskej dielne.
V rámci projektu prešlo odborným ošetrením 22 rozmernejších zbierkových predmetov: päť súsekov (truhlíc skladaných zo štiepaného tvrdého dreva), drevená maľovaná truhlica, lavica, menšie sane a predovšetkým rôzne poľnohospodárske náradie, hlavne jarmá (7 ks), strniskové hrable, ale i drevené časti pôvodnej dedinskej kováčskej vyhne (kováčske mechy). Išlo predovšetkým o zbierkové predmety, ktorých hmota dreva bola poškodená drevokazným hmyzom. Drevené časti predmetov boli impregnované prípravkom proti drevokaznému hmyzu a následne roztokom Solakrylu BT 55 v toluéne v konzervátorskej vani. Vzhľadom na charakter procesu (odpar toluénu) odborní pracovníci múzea pracovali v celotelových oblekoch a celotvárových maskách. Po procese impregnácie boli predmety, ktoré boli impregnované v rozobratom stave, kompletizované. Jeden z ošetrených zbierkových predmetov, rezbou zdobený súsek, je s popisom projektu a fotodokumentáciou vystavený v stálej vlastivednej expozícii múzea.

Reštaurovanie bolo realizované s finančnou podporou Fondu na podporu umenia a Banskobystrického samosprávneho kraja

 

 

Reštaurovanie cimbalu z Nižnej Pokoradze

Vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia sa Gemersko-malohontskému múzeu podarilo zabezpečiť komplexné zreštaurovanie veľkého dreveného cimbalu získaného v obci Nižná Pokoradz pri Rimavskej Sobote. Nakoľko sa jedná o výnimočný zbierkový predmet dokumentujúci hudobnú kultúru Slovákov – repatriantov, jeho záchrana bola jednou z priorít múzea.
Cimbal bol vyrobený koncom 19. storočia v okolí obce Suchá Huta v Maďarsku. Odtiaľ sa dostal na Slovensko spolu so slovenskými repatriantmi presídlenými do Nižnej Pokoradze v roku 1947. Podľa údajov na karte druhostupňovej evidencie bol približne do 60. rokov 20. storočia občas používaný aj v oblasti Nižnej Pokoradze. V roku 1977 sa stal súčasťou etnologického fondu múzea. Cimbal s rozmermi 1320/900 x 730 x 18 cm je zhotovený zo smrekového, bukového a orechového dreva. Pôsobenie ťahu strún v súvislosti s oslabenou konštrukciou spôsobilo deformáciu cimbalového dna. Chýbali tiež nohy a časť strunových jednotiek. Vzhľadom na havarijný stav a rozsiahle poškodenie cimbalu bol reštaurátorský zásah potrebný z dôvodu, aby sa zabránilo ďalšej degradácii daného zbierkového predmetu. V rámci reštaurátorského zásahu bol realizovaný dendrochronologický výskum na určenie roku vzniku pamiatky, dôsledné a citlivé čistenie drevených častí, impregnácia proti drevokaznému hmyzu, obnovenie dyhovania a osadenie nových nôh. Reštaurovanie cimbalu realizoval Ján Valovič, člen Komory reštaurátorov Slovenska, so špecializáciou na reštaurovanie historických hudobných nástrojov.
Vzhľadom na havarijný stav cimbalu nebola možná jeho prezentácia. Vďaka reštaurovaniu sa zvýraznila jeho muzeálna i estetická hodnota. Cimbal je sprístupnený verejnosti v etnologickej časti stálej vlastivednej expozície múzea.

Reštaurovanie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia


Projekt reštaurovania spolufinancoval Banskobystrický samosprávny kraj

 

 

 

Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote opäť skvalitnilo podmienky uloženia zbierkových predmetov

Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote, kultúrne zariadenia Banskobystrického samosprávneho kraja, spravuje mimoriadne rozsiahle zbierkové fondy, z ktorých je vystavená len menšia časť zbierkových predmetov, tvoriaca vzorku reprezentujúcu bohaté historické, kultúrne a prírodné dedičstvo regiónu Gemer-Malohont. Začiatkom roku 2019 zbierkový fond múzea pozostával z 103 988 položiek, z toho počtu bolo 71 134 zbierkových predmetov a 32 854 historických tlačí.
Rozhodujúca časť mimoriadne rozsiahlych zbierkových fondov, a v nich jednotlivých predmetov, je uložená a chránená v niekoľkých depozitárnych priestoroch múzea. Múzeum neustále postupnými krokmi skvalitňuje stav uloženie zbierkových predmetov. Z tohto dôvodu bol v roku 2018 vypracovaný a podaný projekt, ktorého podstatou bolo vybavenie depozitárnych priestorov múzea germicídnymi žiaričmi zabezpečujúcimi sterilizáciu ovzdušia depozitárov pomocou ultrafialového krátkovlnného žiarenia o vlnovej dĺžke 253,7 nm (UV–C). Germicídne žiariče ničia spóry plesní, ale i baktérie a mikroorganizmy v priestoroch uloženia zbierkových fondov s dominanciou materiálov ako papier, historické tlače, textil, koža, olejomaľby, grafiky, dermoplastické preparáty a podobne. Udržujú tak v spojení s ďalšími prvkami vybavenia depozitárnych priestorov optimálne mikroklimatické podmienky, ktoré sú predpokladom dlhodobého pretrvania zbierkových predmetov reprezentujúcich región, ich uchovanie pre budúce generácie múzejníkov, a predovšetkým pre budúce generácie návštevníkov múzea. Zároveň pri projekte išlo aj o zníženie rizík pre odborných pracovníkov prítomných v týchto depozitárnych priestoroch a pracujúcich so zbierkovými predmetmi starými niekoľko desaťročí či storočí, ktoré pred nadobudnutím do múzea prešli rôznymi prostrediami.
Gemersko-malohontské múzeum realizovalo projekt „Zabezpečenie ochrany zbierkových fondov v spojení s ochranou zdravia odborných pracovníkov Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote“ vďaka tomu, že projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

 

Nová akvizícia diel maliara Eduarda Putru

Gemersko-malohontské múzeum v rámci akvizičnej činnosti každoročne dopĺňa svoj zbierkový fond o nové artefakty. Neodmysliteľnou súčasťou sú aj zbierkové predmety z oblasti výtvarného umenia, ktorých počet dnes presahuje 2 000 kusov umeleckých diel. Programovo sa múzeum sústreďuje na zbieranie a dokumentáciu diel regionálnych výtvarníkov. V uplynulom roku 2018 sa vďaka finančnej dotácii z Fondu na podporu umenia a zo zdrojov Banskobystrického samosprávneho kraja podarilo zakúpiť sedem olejomalieb maliara Eduarda Putru (1883 - 1915), ktorého tvorivý život bol spätý najmä s mestom Rimavská Sobota.
Putra sa narodil v roku 1883 v Hrušove (okr. Rimavská Sobota), študoval na Zjednotenom protestantskom gymnáziu v Rimavskej Sobote, na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, neskôr maliarstvo v Budapešti a v Mníchove. Pre nepriaznivú finančnú situáciu však bol nútený vrátiť sa domov a usadiť sa v Rimavskej Sobote, kde žila jeho rodina. Autorove krátke tvorivé obdobie je ohraničené rokmi 1908 - 1914, počas ktorých tvoril najmä v duchu mníchovského akademizmu. Podstatnú časť jeho diel predstavujú portrétne štúdie a veľké množstvo autoportrétov. Nájdeme však medzi nimi aj krajinomaľbu v plenéristickom podaní a v neposlednom rade aj zátišia. V čase, keď sa už pomaly a sľubne rozvíjala jeho umelecká dráha, vypukla prvá svetová vojna a Putra musel narukovať. Čoskoro však po niekoľkotýždňovej ťažkej chorobe v januári 1915 zomrel na slabosť srdca a tuberkulózu. Pochovaný je na cintoríne v Rimavskej Sobote a jeho hrobové miesto udržiava Gemersko-malohontské múzeum. Jeho meno figuruje aj na pamätníku venovanom obetiam vojny, ktorý stojí na Hlavnom námestí v Rimavskej Sobote.
Po Putrovej predčasnej smrti vo veku nedožitých 32 rokov sa veľká časť jeho pozostalosti, vrátane osobných písomností, vďaka príbuzným dostala do zbierok Gemersko-malohontského múzea. Mnohé jeho diela sú však dodnes v súkromnom vlastníctve a múzeum si kladie za cieľ postupne získavať tieto artefakty do svojich zbierok. Predmetom akvizície v roku 2018 bolo sedem olejomalieb s rôznou tematikou. Sú medzi nimi krajinomaľby s motívom divých kačíc, zvieracia kompozícia znázorňujúca jelene v ruji, podobizeň čítajúceho muža za stolom a tri zátišia. Všetky pochádzajú z obdobia rokov 1908 – 1914.
Akvizíciu šiestich diel z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia v rámci projektu: Akvizícia diel gemersko-malohontského maliara Eduarda Putru (1883 – 1915) a jedno dielo bolo zakúpené s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja.

 

Reštaurovanie neobarokovej sedacej súpravy z druhej polovice 19. storočia

Koncom roka 2018 sme z historickej zbierky Gemersko-malohontského múzea obnovili ďalšiu pozoruhodnú zbierku pomocou Fondu na podporu umenia. Cieľom projektu bolo reštaurovanie historického nábytku - sedacej súpravy, ktorej pôvodným majiteľom bola známa rimavskosobotská rodina fotografa Gejzu Pappa. Pappova rodina žila na dnešnej Šrobárovej ulici a táto sedacia súprava tvorila súčasť vybavenia interiéru ich obývačky. Zámerom projektu bolo reštaurovanie sedacej súpravy a doplnenie stálej expozície múzea o ukážku historického nábytku, ktorý doposiaľ nebol prezentovaný. Realizátorom reštaurovania bol Tibor Kováč z Liptovského Hrádku, člen Reštaurátorskej komory na Slovensku, ktorý v priebehu pol roka prinavrátil jej niekdajší vzhľad.
Sedacia súprava v remeselnom prevedení pochádza z druhej polovice 19. storočia a pozostáva z trojmiestnej pohovky a dvoch kresiel s oblúkovite prehnutým operadlom, na oboch krajoch vyvýšenými, a s madlami po stranách. Madlá sú podopreté drevenými podperami s rezbami štylizovaných, akantových listov. Nohy sú vpredu balustrové, točené, zadné esovite prehnuté, dýhované. Sedacia časť je vysoko čalúnená, odpružená vinutými pružinami. Výplňovú vrstvu tvorí konské vlásie a africká tráva. Viditeľné časti rámu sú odýhované orechovou dýhou. Sedací nábytok bol poznačený značnou degradáciou materiálov, bežným používaním a do istej miery nevhodným deponovaním v minulosti. Povrchová úprava vykazovala defekty mechanického poškodenia, značne poškodený bol i rezbársky detail. Na mnohých miestach chýbala časť dyhovania, všetky operadlové časti a ich konštrukčné spoje boli priebežne ulomené, v celku ich držalo len čalúnenie a poťahová látka. Sedacia súprava bola čiastočne napadnutá drevokazným hmyzom, aj klasické čalúnenie bolo napadnuté lasicovitým alebo kunovitým zvieraťom, o čom svedčia vytrhané zadné operadlové časti. Na jednom kresle dokonca chýbali predné sústružené nohy vrátane osadenia, ostatné konštrukčné spoje boli mechanicky vo veľmi zlom stave. Tieto časti boli v minulosti devastačne poškodené hrubou silou a značná časť chrbtovej, profilovej výplne chýbala. V hornej operadlovej časti pohovky a na obidvoch kreslách s podrúčkami chýbali všetky ozdobné štylizované rezby.
Pri reštaurovaní sedacieho kompletu z obdobia rokov 1870 - 1880 bola snaha o prinavrátenie hmotnej podstaty a pôvodného vzhľadu tohto sedacieho nábytku. Tieto nábytkové kusy, vďaka finančným zdrojom Fondu na podporu umenia, sú odteraz súčasťou stálej vlastivednej expozície Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote, ktoré návštevníci môžu obdivovať od nového roka 2019.

 

Múzeum skompletizovalo unikátnu zbierku historickej potápačskej techniky

V rokoch 2016 – 2018 Gemersko-malohontské múzeum realizovalo v dvoch etapách projekt akvizície zbierky historickej potápačskej techniky zberateľa, potápača, inštruktora potápania, ale i cestovateľa Petra Ferdinandyho (*1948) z Revúcej. Zbierka je svojim rozsahom a zameraním na Slovensku unikátna. Peter Ferdinandy budovaniu tejto jedinečnej zbierky venoval niekoľko desaťročí svojho života. Hlavnú časť zbierky potápačskej techniky múzeum získalo v rokoch 2016 - 2017 (492 zbierkových predmetov). Celková suma vynaložená na kúpu zbierky predstavovala 8 425 €, z toho 8 000 € bolo poskytnutých z verejných zdrojov Fondom na podporu umenia. Následný projekt doplnenia a skompletizovania zbierky bol realizovaný v rokoch 2017 - 2018 (128 zbierkových predmetov). Celková výška rozpočtu bola 1 500 €. Z toho 1 400 € z verejných zdrojov poskytol Fond na podporu umenia. Pri prvej i druhej etape projektu tvorca a pôvodný vlastník zbierky, Peter Ferdinandy, do zbierok daroval ešte aj dva menšie súbory potápačského výstroja. Spolu získalo múzeum zbierku o rozsahu 685 zbierkových predmetov.
Počas tohto obdobia bol projekt akvizície zbierky predstavený verejnosti prostredníctvom výstavy Zbierka potápačskej techniky Petra Ferdinandyho - najnovšia akvizícia múzea v termíne 23. 2. až 30. 4. 2017. Výstava poskytla návštevníkom prehľad predovšetkým o potápačskej technike z produkcie niekdajšieho Československa. Projekt doplnenia zbierky z rokov 2017 až 2018 bol odprezentovaný prostredníctvom Predmetu mesiaca február 2018, kde bol verejnosti predstavený typ unikátneho potápačského obleku MICHELIN – FATRA. Tieto vodotesné obleky s označením MICHELIN boli začiatkom 50. rokov 20. storočia pre potreby ženistov Československej ľudovej armády (ČSĽA) vyrobené z materiálu získaného priamo od významnej francúzskej gumárenskej firmy MICHELIN. Okrem toho spočíva výnimočnosť tohto typu obleku predovšetkým v spojení s človekom, ktorý ho používal. Ing. Viliam Rozložník (*1920 Dobšiná – †1959 Rožňava) bol baníkom, jaskyniarom a priekopníkom speleopotápania na Slovensku. V roku 2017 za akvizíciu hlavnej časti zbierky získalo Gemersko-malohontské múzeum Výročnú cenu Pamiatok a múzeí v kategórii Obnova za rok 2016. Akvizíciu historickej potápačskej zbierky v rokoch 2016 - 2018 z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

 

Nová akvizícia Gemersko-malohontského múzea - olejomaľby s námetom Muráňa od Júliusa Sándyho (1827 – 1894)

V roku 2017 získalo Gemersko-malohontské múzeum z Fondu na podporu umenia finančnú dotáciu na projekt „Akvizícia diel z pozostalosti maliar Júliusa Sándyho (1827 – 1894) – II. etapa“, v rámci ktorého sa podarilo zo súkromného vlastníctva zakúpiť dve krajinomaľby s motívom hradu Muráň.
Maliar Július Sándy sa narodil v roku 1827 v obci Tállya (Maďarsko). Už ako mladý začal študovať u viedenského maliara Hammerleina a v rokoch 1847 - 1848 pokračoval na Akadémii výtvarných umení v Mníchove. Bol účastníkom maďarskej revolúcie 1848/49. Po jej porážke ho degradovali z postu delostreleckého poručíka a rakúska vláda ho poslala na tri roky do Lombardie. Tu sa zaoberal predovšetkým maliarstvom. Neskôr sa usadil vo Viedni, ale často sa zdržiaval aj v Uhorsku. V roku 1862 sa v Rimavskej Sobote oženil s Paulínou Jánosdeák, ktorá bola z matkinej strany príbuznou sochára Štefana Ferenczyho (1792 - 1856). V príbuzenskom vzťahu bol aj s básnikom Mihályom Tompom (1817 - 1868), ktorý bol krstným otcom jeho manželky. V roku 1863 sa rodina presťahoval do Košíc, kde sa Sándy stal učiteľom kreslenia na gymnáziu. V roku 1866 už učil kreslenie na Evanjelickom lýceu v Prešove. Od roku 1870 až do svojho penzionovania v roku 1891 pôsobil ako pedagóg na gymnáziu v Budapešti. Bol otcom architekta a staviteľa Júliusa Sándyho (1868 – 1953), ktorý je autorom prestavby reformovaného kostola v Rimavskej Sobote a autorom návrhu Ferenczyho mauzólea na bočnej stene tohto kostola.
Nielen rodinné väzby spájali Júliusa Sándyho s mestom Rimavská Sobota a regiónom Gemer-Malohont. Veľkým počtom svojich diel sa zúčastnil pamätnej Umelecko-archeologickej výstavy Gemerskej župy v roku 1882, od ktorej sa datuje vznik dnešného Gemersko-malohontského múzea. Väčšina týchto diel sa tematicky viazala k regiónu a preto si múzeum kladie za cieľ monograficky zdokumentovať Sándyho tvorbu a tiež získať ďalšie jeho diela do zbierkového fondu.
Július Sándy spomedzi maliarskych žánrov azda najviac kultivoval krajinomaľbu. Mal veľkú záľubu v cestovaní a vďaka neskorším spomienkam a cestovným denníkom jeho syna sa dozvedáme o miestach, ktoré navštívili. Často a rád navštevoval Gemer-Malohont, jednak svojich príbuzných v Rimavskej Sobote, ale rovnako mal rád okolitú krajinu. Jedných z jeho obľúbených krajinárskych motívov boli hrady a hradné zrúcaniny.
Zachovali sa nám jeho stvárnenia hradov ako Šomoška, Salgó, Fiľakovo a tiež Muráň. Dve kompozície s námetom Muránskeho hradu, ktoré sa podarilo múzeu získať, sú vzácnym dokumentom podoby hradnej zrúcaniny a okolitej prírody v druhej polovici 19. storočia.

 

 

Reštaurovanie neobarokovej sedacej súpravy z druhej polovice 19. storočia

Fond Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote sa obnovil o ďalší pozoruhodný kus – o zreštaurovanú sedaciu súpravu, ktorej pôvodným majiteľom bola významná rimavskosobotská meštianska rodina Széplakyovcov. Reštaurovanie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Sedacia súprava z druhej polovice 19. storočia je súčasťou stálej vlastivednej expozície múzea od 1. júna 2018.
Cieľom projektu, podaného na Fond na podporu umenia, bolo reštaurovanie historického nábytku - sedacej súpravy, ktorej pôvodným majiteľom bola významná rimavskosobotská meštianska rodina Széplakyovcov. Súprava pochádza z druhej polovice 19. storočia a pozostáva z pohovky, dvoch väčších kresiel a jedného menšieho kresla. Rodina Széplaky žila vo svojom dome na dnešnom Hlavnom námestí a táto sedacia súprava tvorila súčasť vybavenia interiéru ich salónu. Nábytok spolu s ďalšími predmetmi darovali členovia rodiny vtedajšiemu Gemerskému župnému múzeu začiatkom 20. storočia. Zámerom projektu bolo reštaurovanie sedacej súpravy a doplnenie stálej expozície múzea o ukážku historického nábytku, ktorý doposiaľ nebol prezentovaný.
Realizátorom reštaurovania bol Tibor Kováč z Liptovského Hrádku, člen Reštaurátorskej komory na Slovensku, ktorý za necelých 5 mesiacov prinavrátil jej niekdajší vzhľad. Z jednotlivých kusov sedacej súpravy boli postupne odčalúnené jednotlivé vrstvy – ozdobné šnúry, poťahová látka, pôvodné vrstvenie ako bolo konské vlásie, africká tráva, juta riedka, juta hustá. Po odstránení týchto vrstiev boli jednotlivé pružinové kostry s jutovými popruhmi povysávané od hrubých nečistôt a parazitov. Pružinové kostry boli očíslované a uvoľnené, vrátane jutových popruhov z drevených kostier pohovky, kresiel s podrúčkami a malého kresielka.
Trojmiestna pohovka, kreslá s podrúčkami a malé kresielko bolo na pomery užívania do veľkej miery poškodené mechanicky. Jednotlivé konštrukčné spoje, ako bolo začapovanie nôh, boli ulomené, predné sústružené nohy chýbali. Zadné nohy na trojmiestnej pohovke chýbali. Predné sústružené nohy boli napadnuté drevokazným hmyzom, až do takej miery, že boli konštrukčne nevyhovujúce. Dyhovanie na zadných profilových nohách na kreslách s podrúčkami boli mechanicky a vplyvom nadmernej vlhkosti značne poškodené. Spoje v lakťových podrúčkach boli ulomené a neplnili svoju funkciu. V hornej operadlovej časti pohovky a jedného kresla s podrúčkami chýbala ozdobná štylizovaná rezba.

 

Akvizícia potápačskej zbierky Petra Ferdinandyho z Revúcej – vizuálny prehľad zbierky

V roku 2017 nadobudlo múzeum do svojich zbierok unikátnu a bohatú zbierku historickej potápačskej techniky od Petra Ferdinandyho (* 1948) z Revúcej. Zbierka pozostáva z 504 kusov najrôznejších častí potápačskej výstroje. Nadobudnutá bola vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia.

Väčšina častí zbierky pochádza z druhej polovice 20. storočia. Niektoré prvky boli v bývalom Československu využívané v rámci Zväzarmu (dobrovoľná branno-spoločenská organizácia), ale i Československej ľudovej armády. Sú v nej zastúpené komplety potápačských neoprénových oblekov, pogumovaných kompletov, potápačské masky a plutvy, potápačská dýchacia technika, tlakové fľaše, potápačské vesty, ale i potápačské doplnky, ako potápačské nože, harpúny, vodotesné puzdrá na fotoaparáty a kamery, baterky, hĺbkomery, kompasy a hodinky. Jej súčasťou je i súbor potápačských tlakových fliaš, počnúc prvými používanými v bývalom Československu, až po dnešné modely. Obsahuje tiež potápačské komplety SP 20 D a PL 40. Jednotlivé prvky zbierky pochádzajú z Francúzka, Maďarska, Španielska, Talianska, Rakúska, Poľska, Bulharska, Grécka, Anglicka, Taiwanu, USA, bývalej Nemeckej demokratickej republiky a Nemeckej spolkovej republiky, bývalého ZSSR, bývalej Juhoslávie, Švédska, Nemecka, Austrálie, Číny, Japonska, Brazílie, Indonézie, Kanady, Južnej Kórei a samozrejme bývalej Československej socialistickej republiky, Slovenska a Českej republiky. Mnohé sú pozoruhodnými originálmi, pretože boli vyrobené alebo upravené v amatérskych podmienkach a sú tak dokladmi mimoriadnej schopnosti improvizácie nadšencov potápania na Slovensku, ale i v Čechách.

Tu Vám ponúkame vizuálny prehľad unikátnej zbierky, ktorá nemá v slovenských múzeách obdobu.
https://photos.app.goo.gl/Tz8xO5867pfuexYm1

 

Výročná cena revue Pamiatky a múzeá za rok 2016 za akvizíciu rozsiahlej zbierky potápačskej techniky Petra Ferdinandyho z Revúcej

7. septembra 2017 získalo Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote Výročnú cenu revue Pamiatky a múzeá za rok 2016 v kategórii Akvizícia za akvizíciu rozsiahlej zbierky potápačskej techniky Petra Ferdinandyho z Revúcej. Cenu prevzala PhDr. Oľga Bodorová, riaditeľka múzea spolu s Petrom Ferdinandym.
Odovzdávanie Výročných cien revue Pamiatky a múzeá za rok 2016 sa konalo v Trnave, v priestoroch budovy Mariánskeho seminára „Marianum“. Trnava sa tento rok stala hosťujúcim mestom celoeurópskeho podujatia Dni európskeho kultúrne dedičstva (ďalej DEKD), organizovaného Radou Európy a Európskou komisiou. Cieľom podujatia je upriamiť pozornosť verejnosti na mimoriadne hodnoty rozmanitého kultúrneho dedičstva v 49 účastníckych štátoch. Slovensko sa pripojilo k organizátorom DEKD v roku 1993 a odvtedy sa každoročne konajú otváracie ceremónie v niektorom historickom meste a každý ročník je zameraný na špecifickú tému.
Unikátnu zbierku historickej potápačskej techniky získalo múzeum do svojho zbierkového fondu v roku 2016 a to vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia. Autorom zbierky je potápač, inštruktor potápania a cestovateľ Peter Ferdinandy z Revúcej. Zbierka obsahuje 504 kusov najrozličnejších častí potápačskej výstroje. Jednotlivé prvky zbierky pochádzajú z Francúzka, Maďarska, Španielska, Talianska, Rakúska, Poľska, Bulharska, Grécka, Anglicka, Taiwanu, USA, bývalej Nemeckej demokratickej republiky a Nemeckej spolkovej republiky, bývalého ZSSR a bývalej ČSSR, bývalej Juhoslávie, Švédska, Nemecka, Austrálie, Číny, Japonska, Brazílie, Indonézie, Kanady, Južnej Kórei a zo Slovenska a Českej republiky. Mnohé sú pozoruhodnými originálmi, pretože boli vyrobené alebo upravené v amatérskych podmienkach a sú tak dokladmi mimoriadnej schopnosti improvizácie nadšencov potápania na Slovensku, ale i v Čechách. Časť nadobudnutej zbierky mala možnosť vidieť verejnosť v rámci výstavy začiatkom roka 2017 (23. 2. – 30. 4.).
Význam a hodnota zbierky spočíva predovšetkým v jej štruktúre a ucelenosti, ktorá poskytuje komplexný pohľad na problematiku potápačskej techniky, jej vývoj a sprostredkovane i na históriu potápania ako takého. Poskytuje prierez potápačskou výstrojou od hadicového zásobovania vzduchom z hladiny, až po potápačskú výstroj umožňujúcu nezávislý pohyb potápačov pod vodou s vlastnou zásobou vzduchu v tlakových fľašiach, v najrozličnejších jej podobách.
Väčšina častí zbierky pochádza z druhej polovice 20. storočia. Niektoré prvky boli v bývalom Československu využívané v rámci Zväzarmu (dobrovoľná branno-spoločenská organizácia), ale i Československej ľudovej armády. Sú v nej zastúpené komplety potápačských neoprénových oblekov, pogumovaných kompletov, potápačské masky a plutvy, potápačská dýchacia technika, tlakové fľaše, potápačské vesty, ale i potápačské doplnky, ako potápačské nože, harpúny, vodotesné puzdrá na fotoaparáty a kamery, baterky, hĺbkomery, kompasy a hodinky. Jej súčasťou je i súbor potápačských tlakových fliaš, počnúc prvými používanými v bývalom Československu, až po dnešné modely. Obsahuje tiež potápačské komplety SP 20 D a PL 40.

 

Odovzdávanie ceny:

 

Reštaurovanie dvoch olejomalieb zo zbierkového fondu Gemersko-malohontského múzea

V roku 2016 sa Gemersko-malohontskému múzeu v Rimavskej Sobote (GMM) podarilo získať dotáciu z Fondu na podporu umenia (FPU) na reštaurovanie vzácnych zbierkových predmetov. Jedná sa o dva závesné obrazy – portrét muža v modrom plášti z 18. storočia a figurálnu kompozíciu s kráľom Svätoplukom z 19. storočia. Obidve diela sa do zbierok múzea dostali v júni 1903 darom vtedajšieho Malohontského seniorátu. Predmety doposiaľ neboli reštaurované a ich stav neumožňoval využitie pre výstavné účely. Najmä v prípade portrétu muža v modrom plášti išlo o jedno z najpoškodenejších diel zo zbierkového fondu a jeho reštaurovanie predstavovalo skutočnú výzvu pre reštaurátora. Je to dielo neznámeho autora a zobrazuje muža s tzv. allonge parochňou v dobovom odeve s prehodeným bohato riaseným modrým plášťom. Ide o barokový tzv. učenecký portrét na čo odkazujú atribúty ako kalamár, husacie brko a kniha, ktoré vidíme v ľavej dolnej časti obrazu. Portrét bol prvýkrát vystavený už v roku 1882 na Umelecko-archeologickej výstave Gemerskej župy, od ktorej sa datuje vznik GMM. Na výstave a tiež v Sprievodcovi výstavou (Kiállítási kalauz) obraz figuroval spolu s iným portrétom, o ktorom dnes už vieme, že ide o podobizeň uhorského polyhistora Mateja Bela. Oba portréty boli označené len ako „Cirkevný spisovateľ“ („Egyházi író“) a ich vystavovateľom bol vtedajší senior Malohotského seniorátu Pál Glauf (1849 - 1936). Diela sa do zbierkového fondu dostali v spomínanom roku 1903, kedy ich vtedajší riaditeľ Ján Fábry spolu s ďalšími predmetmi prevzal do úschovy múzea. Portrét Mateja Bela je od roku 1979 súčasťou stálej expozície, pričom Portrét muža v modrom plášti pre jeho havarijný stav doposiaľ nebolo možné prezentovať verejnosti. Mimoriadne rozsiahle poškodenia a úbytok farebnej vrstvy najmä v oblasti tváre znemožňovali určenie a identifikáciu osoby na obraze. Vďaka reštaurátorskému zásahu dnes môže pokračovať výskum, ktorý by pomohol identifikovať portrétovaného, prípadne autora a objednávateľa diela.
Druhým zreštaurovaným zbierkovým predmetom je komorná maľba figurálnej kompozície s kráľom Svätoplukom, ktorá je obrazovým znázornením tzv. Legendy o bielom koňovi. Podľa tejto legendy v čase usadenia sa starých Maďarov v Karpatskej kotline im Svätopluk predal časť krajiny za bieleho koňa. Legenda je vlastne výsmechom Svätopluka, ktorý takto „naletel“ a pre svoju hlúposť stratil krajinu na úkor Maďarov. Túto udalosť nachádzame zapísanú v Obrázkovej kronike (Chronicon Pictum) zo 14. storočia. Kompozícia nesie znaky rustikálneho prejavu a je dielom neznámeho autora, pravdepodobne neškoleného maliara 1. polovice 19. storočia. Do obrazu sú na spôsob komixu vkomponované texty ako výroky jednotlivých zobrazených postáv. V strede stojí kráľ Svätopluk, ku ktorému zľava prichádzajú zvedovia vyslaní maďarským veliteľom Arpádom a podľa legendy mu prinášajú bieleho koňa s pozláteným sedlom a pozlátenou uzdou výmenou za pôdu, vodu a trávu panónskej zeme. Slovanskí obyvatelia sú zoskupení okolo Svätopluka a svojimi výrokmi ho niektorí varujú pred výmenným obchodom. Každá postava na obraze je označená menom. Texty nápisov sú písané v maďarčine a slovenčine s použitím maďarskej abecedy. Dielo je zaujímavé predovšetkým ojedinelosťou námetu a spôsobom prevedenia, ktorý pripomína komix. Reštaurovaním sa podarilo zastaviť proces deštrukčných zmien maľby a boli prinavrátené umelecko-historické kvality diela.
Projekt reštaurovania zbierkových predmetov z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia sumou 6 600 eur. Autorkou reštaurátorských prác bola Mgr. art. Andrea Ševčíková, členka Komory reštaurátorov. Obe diela bude môcť verejnosť vidieť na výstave, ktorú GMM pripravuje pri príležitosti osláv 135. výročia vzniku múzea v septembri tohto roka.

 

Vybavenie depozitárnych priestorov účelovým mobiliárom na uloženie zbierkových predmetov.

Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote vzniklo v roku 1882. Je piatym najstarším múzeom na Slovensku. Od svojho vzniku sa venuje uchovávaniu a prezentovaniu hmotných dokladov histórie, kultúry a prírodného dedičstva regiónu Gemer-Malohont. pričom kladie dôraz na zbierkotvornú činnosť, patriacu k základným činnostiam každého múzea. Na konci roku 2016 tvorilo zbierkový fond múzea 101 388 položiek, z toho bolo 68 539 zbierkových predmetov a 32 849 historických tlačí.
Vďaka podpore z verejných zdrojov Fondu na podporu umenia sa múzeu podarilo skvalitniť a rozšíriť uloženie viacerých zbierkových predmetov a historických tlačí. Podarilo sa doplniť depozitárne priestory v objekte múzea účelovým úložným mobiliárom v počte 25 kusov, ktorý bude slúžiť na uloženie zbierkových predmetov z fondov histórie, etnografie, prírodných vied a historickej knižnice. Pomocou úložných skriniek na listinný a výkresový materiál, úložných šuflíkových a policových skriniek sa skvalitnilo uloženie plošných materiálov (listiny, tablá, pohľadnice, fotografie...), biologických preparátov i menších zbierkových predmetov (numizmantika, pečatidlá...).
Problematické bolo najmä uloženie ľudového a historického odevu a textilu, kde sa podarilo doplniť depozitárne priestory o skrine z laminovanej drevotriesky. Technológia laminovania zabraňuje vylučovaniu formaldehydu zo živíc používaných na lepenie drevotrieskovej hmoty, čo zamedzuje poškodzovaniu textilných zbierok vplyvom rôznych chemických reakcií.
Súčasťou novozískaného mobiliáru sú tiež univerzálne plechové uzamykateľné skrine slúžiace na uloženie zbierkových predmetov rôznych veľkostí a materiálov vrátane historických tlačí. Úložné prvky v depozitároch sú doplnené kovovými regálmi použitými na uloženie novozískaných zbierkových predmetov.
Nové úložné prvky v depozitárnych priestoroch umožňujú kvalitnejšie uloženie zbierkových predmetov, a teda aj ľahšiu manipuláciu s nimi, čím uľahčujú prácu kurátorov zbierok. Kvalitnejším a prehľadným uložením sa predlžuje i samotná „životnosť“ zbierkových predmetov, ktoré tak budú prístupné nasledujúcim generáciám návštevníkov a bádateľov.

 

Akvizícia potápačskej zbierky Petra Ferdinandyho z Revúcej

Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote získalo do svojho zbierkového fondu vďaka podpore Fondu na podporu umenia na rok 2016 unikátnu zbierku historickej potápačskej techniky od zberateľa, potápača, inštruktora potápania, ale i cestovateľa Petra Ferdinandyho (*1948) z Revúcej. Zbierka je svojim rozsahom a zameraním na Slovensku unikátna. Pozostáva z 504 ks najrozličnejších častí potápačskej výstroje.
Peter Ferdinandy budovaniu tejto jedinečnej zbierky venoval niekoľko desaťročí svojho života. Význam a hodnota zbierky spočíva predovšetkým v jej štruktúre a ucelenosti, ktorá poskytuje komplexný pohľad na problematiku potápačskej techniky, jej vývoj a sprostredkovane i na históriu potápania ako takého. Poskytuje prierez potápačskou výstrojou od hadicového zásobovania vzduchom z hladiny, až po potápačskú výstroj umožňujúcu nezávislý pohyb potápačov pod vodou s vlastnou zásobou vzduchu v tlakových fľašiach, v najrozličnejších jej podobách.
Väčšina častí zbierky pochádza z druhej polovice 20. storočia. Niektoré prvky boli v bývalom Československu využívané v rámci Zväzarmu (dobrovoľná branno-spoločenská organizácia), ale i Československej ľudovej armády (ČSĽA). Sú v nej zastúpené komplety potápačských neoprénových oblekov, pogumovaných kompletov, potápačské masky a plutvy, potápačská dýchacia technika, tlakové fľaše, potápačské vesty, ale i potápačské doplnky, ako potápačské nože, harpúny, vodotesné puzdrá na fotoaparáty a kamery, baterky, hĺbkomery, kompasy a hodinky. Jej súčasťou je i súbor potápačských tlakových fliaš, počnúc prvými používanými v bývalom Československu, až po dnešné modely. Obsahuje tiež potápačské komplety SP 20 D a PL 40.
Jednotlivé prvky zbierky pochádzajú z Francúzka, Maďarska, Španielska, Talianska, Rakúska, Poľska, Bulharska, Grécka, Anglicka, Taiwanu, USA, bývalej Nemeckej demokratickej republiky a Nemeckej spolkovej republiky, bývalého ZSSR, bývalej Juhoslávie, Švédska, Nemecka, Austrálie, Číny, Japonska, Brazílie, Indonézie, Kanady, Južnej Kórei a samozrejme bývalej Československej socialistickej republiky, Slovenska a Českej republiky. Mnohé sú pozoruhodnými originálmi, pretože boli vyrobené alebo upravené v amatérskych podmienkach a sú tak dokladmi mimoriadnej schopnosti improvizácie nadšencov potápania na Slovensku, ale i v Čechách.
K najstarším prvkom zbierky patria: oživovací prístroj Titan (výrobca V. Horák, Praha) z roku 1936 alebo záťažové topánky výrobcu Dräger (Nemecko - okolo roku 1920). K najrozmernejším prvkom patria: nafukovací čln Gryf (Poľsko - 1980) so závesným motorom Moskva (ZSSR – 1972). Unikátmi sú napríklad: jediný zachovaný exemplár potápačského pogumovaného obleku pre výskum pod vodou – výrobok z roku 1962. Zaujímavé sú potápačské okuliare vyrobené v 60. rokoch 20. storočia Dr. Petrom Áčom z automobilovej pneumatiky, alebo prototyp dýchacej automatiky od firmy Sea Hornet, Australia.
Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote po niekoľkoročnom snažení vďaka podpore Fondu na podporu umenia získalo zbierku, ktorá nemá v slovenských múzeách obdobu. Jej hodnota a význam postupom času bude narastať. Ide zároveň o uchovanie tejto výnimočnej zbierky pre kultúrne dedičstvo Slovenska.
Jedinečnosť zbierky však neostane skrytá očiam návštevníka. Už 23. februára 2017 o 15.00 hod. sa v priestoroch Gemersko-malohontského múzea uskutoční vernisáž výstavy, ktorá bude venovaná práve novonadobudnutej zbierke potápačskej techniky.

 

 

Nová akvizícia diel maliara Júliusa Sándyho v Gemersko-malohontskom múzeu

V januári tohto roka sa zbierkový fond Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote rozrástol o nové prírastky z oblasti výtvarného umenia. Kolekciu diel z pozostalosti maliara Júliusa Sándyho (1827 - 1894) sa podarilo získať vďaka príbuzným autora z Budapešti, s ktorými múzeum nadviazalo spoluprácu ešte v roku 2012 počas prípravy výstavy sochára Istvána Ferenczyho, s ktorým bol Sándy v príbuzenskom vzťahu.
Maliar a grafik Július Sándy sa narodil 29. júla 1827 v obci Tállya (dnes v Maďarsku v Boršodsko-abovsko-zemplínskej župe). Veľmi skoro sa u neho prejavil výtvarný talent a už ako mladý, koncom 40. rokov 19. storočia začal študovať u viedenského maliara Hammerleina a v rokoch 1847 - 1848 pokračoval na Akadémii výtvarných umení v Mníchove. Po porážke revolúcie 1848/49 bol degradovaný z postu delostreleckého poručíka a rakúska vláda ho poslala na tri roky do Lombardie. Tu sa začal vážnejšie zaoberať maliarstvom. Neskôr žil prevažne vo Viedni, ale často sa zdržiaval aj v Uhorsku. Pôsobil ako učiteľ kreslenia najskôr v Košiciach, potom v Prešove a napokon v Budapešti, kde žil až do svojej smrti v roku 1894.
S regiónom Gemer-Malohont ho spájali okrem iného aj rodinné väzby. V roku 1862 sa v Rimavskej Sobote oženil s Paulínou Jánosdeák, ktorá bola z matkinej strany príbuznou sochára Štefana Ferenczyho (1792 - 1856). V príbuzenskom vzťahu bol aj s rimavskosobotským rodákom, básnikom Mihályom Tompom (1817 - 1868), ktorý bol krstným otcom jeho manželky.
Július Sándy stál aj pri zrode múzea v Rimavskej Sobote. Na pamätnej Umelecko-archeologickej výstave Gemerskej župy v roku 1882, od ktorej sa datuje jeho vznik, mal vystavených celkovo 30 diel. Niekoľko z nich sa neskôr dostalo do zbierkového fondu múzea a vytvorilo tak základ pre budovanie fondu výtvarného umenia.
Meno maliara Júliusa Sándyho je doposiaľ umeleckej aj laickej verejnosti takmer neznáme. Nositeľom rovnakého mena bol jeho syn, uznávaný staviteľ a jeden z najvýznamnejších architektov na prelome 19. a 20. storočia v Uhorsku. Maliarska tvorba jeho otca takmer upadla do zabudnutia a to aj dôsledkom zničenia veľkej časti pozostalosti počas druhej svetovej vojny. Niekoľko diel, ktoré daroval ešte počas svojho života na konci 19. storočia už vtedy existujúcim múzeám sa okrem Gemersko-malohontského múzea zachovali aj v zbierkach Východoslovenského múzea v Košiciach, Podtatranského múzea v Poprade a Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši.
Súčasťou novej akvizície múzea je aj Sándyho autoportrét z vrcholného obdobia tvorby a tiež portréty členov najbližšej rodiny - manželky Paulíny Jánosdeák, dcéry Eleonóny Sándy a syna Júliusa Sándyho mladšieho. Podarilo sa nadobudnúť tiež dve krajinomaľby gvašovou technikou a jednu menšiu olejomaľbu so žánrovou scénou. Kúpu celkovo ôsmich diel z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Okrem spomenutých diel sa múzeu podarilo získať ďalších sedem Sándyho olejomalieb darom od maliarovho pravnuka, výtvarníka Tamása Konoka z Budapešti, držiteľa ceny Lajosa Kossutha a národného umelca.
Gemersko-malohontskému múzeu sa v spolupráci s vyššie spomenutými inštitúciami a príbuznými maliara podarilo usporiadať súbornú výstavu diel Júliusa Sándyho, ktorá je vôbec prvou samostatnou prehliadkou diel autora na Slovensku. Jej súčasťou sú aj nové akvizície, ktoré obohatili zbierkový fond múzea. Tie, ktoré boli nadobudnuté kúpou sú označené logom a textom: Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Výstavu, ktorá v priestoroch múzea trvá od 15. decembra 2016, si môžu návštevníci pozrieť ešte do 17. februára 2017.

 

 

 

Gemersko-malohontské múzeum zmodernizovalo paleontologickú časť stálej expozície

 

 

 

 

 

 

4. apríla 2013 bola podpísaná dohoda medzi Filozofickou fakultou Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a Gemersko-malohontským múzeom. Múzeum dohodou poskytuje študentom a zamestnancom fakulty študijné možnosti v zbierkových fondoch, v príručnej a historickej knižnici múzea, odbornú prax v múzeu, publikačné možnosti v rámci zborníka vdávaného múzeom, výmenu odbornej literatúry a iné úrovne spolupráce. Dokument na nahliadnutie TU.

 

 

 Reštaurovanie vojenských uniforiem z rokov 1848/1849

 

 Reštaurovanie sádrového reliéfu od Barnabása Hollóa znázorňujúci založenie Uhorskej vedeckej akadémie z roku 1893 (reštaurátorská dokumentácia - I. etapa - konzervovanie)

   Holló Barnabás a Magyar Tudományos Akadémia megalapítását ábrázoló 1893-ban készült gipsz domborműjének restaurálása (restaurátori dokumentáció - I. ütem - konzerválás) 

 

 

Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote, sa podieľa v spolupráci s Muzeum Okręgowe w Tarnowie (Poľsko) na projekte historického turnaja – Historical Tournament. Visegrad Edition.