Gemersko-malohontské múzeum
Po:
zatvorené |
Ut-Pia:
9:00 - 17:00 |
So-Ne:
13:00 - 17:00
Predmet mesiaca apríl: Ženský odev olašských Rómov
1. 4. 2021 - 30. 4. 2021
Kurátor/ka výstavy:
Mgr. Ľudmila Pulišová

Na území Gemera-Malohontu sa Rómovia začali usadzovať v priebehu 16. a 17. storočia. O trvalé usadenie rómskeho obyvateľstva sa v 18. storočí pokúsila cisárovná Mária Terézia, neskôr i jej syn Jozef II. Aj v súvislosti s ich regulačnými a prohibičnými opatreniami počet Rómov v regióne vzrástol, pričom postupom času sa u nich vykryštalizovalo delenie na dve odlišné skupiny - kočovných olašských Rómov, tzv. Lovárov a usadlých Rómov, tzv. Rumungrov, ktorí sa ďalej delia na: maďarských Rómov, maďarských Rómov nazývaných Kočaň a slovenských Rómov.                       

Pre každú skupinu Rómov sú charakteristické špecifické prejavy materiálnej kultúry, pričom jedným z jej znakov je i odev. Typické prvky si uchoval najmä odev olašských Rómov, na čo mal nemalý vplyv ich kočovný spôsob života v minulosti. Ten spôsobil, že žili vo väčšej izolácii v porovnaní s usadlými skupinami Rómov a uchovali si tak viacero zo svojich pôvodných zvyklostí či zákonov.

Odev kočovných Rómov sa vyznačoval väčšou pestrosťou. Muži radi nosili farebné súkenné nohavice a košeľu, na nohách čižmy a na hlave klobúk. Dôležitou odevnou súčiastkou bola vesta zdobená veľkými striebornými gombíkmi a retiazkou, ktoré patrili k znakom moci a postavenia vajdu.

Typické prvky odievania sa uchovali najmä v ženskom odeve olašských Rómov. Príznačná preň bola sukňa dlhá po členky, zhotovená z farebnej, prípadne lesklej látky. Sukňa bola nazberaná, s vreckom na vnútornej strane, v hornej časti so zaväzovaním na tkanice, alebo s vovlečenou gumou. Na sukňu sa obliekala oválna zástera lemovaná volánom doplnená vreckami. Súčasťou ženského odevu bola tiež blúza s dlhými rukávmi všitými do manžiet.  Väčšina žien zo skupiny olašských Rómov dodnes nosí dlhé vlasy. Vydaté ženy si ich zapletajú do jedného, prípadne dvoch vrkočov s vpletenými tkanicami a následne upravujú do uzla. Slobodné dievčatá najmä v minulosti nosili vlasy rozpustené. Súčasťou pokrytia hlavy bola i šatka, ktorú si ženy uväzovali prevažne vzadu, no bolo možné vidieť ich i s väčšími šatkami prehodenými cez plecia, pričom vo väčších šatkách neraz nosili i deti. U niektorých žien zo skupín olašských Rómov je dodnes vrchným odevom najmä vesta, ktorú často nosia miesto kabátika. K odevným doplnkom patrili tiež šperky, rôzne prstene, náušnice, či retiazky.

Sukňa – súčasť tradičného odevu olašských Rómov. Pôvod: Ákosfalva v Rumunsku, 60. roky 20. storočia. Zo zbierok Gemersko-malohontského múzea. Foto: J. Ferleťáková
Zástera – súčasť tradičného odevu olašských Rómov. Pôvod: Ákosfalva v Rumunsku, 60. roky 20. storočia. Zo zbierok Gemersko-malohontského múzea. Foto: J. Ferleťáková
Blúza – súčasť tradičného odevu olašských Rómov. Pôvod: Ákosfalva v Rumunsku, 60. roky 20. storočia. Zo zbierok Gemersko-malohontského múzea. Foto: J. Ferleťáková

Predmety dokumentujúce rómske etnikum sa postupne stávali i súčasťou zbierkového fondu Gemersko-malohontského múzea, a to už od jeho vzniku v roku 1882. Ich akvizícia sa zintenzívnila najmä od roku 1996, kedy sa múzeum, ako jedno z troch na Slovensku, začalo špecializovať na dokumentáciu rómskej kultúry. Počas predchádzajúcich období múzeum tak do svojich zbierok získalo artefakty dokumentujúce spolu s bývaním, remeslami, hudobným, či výtvarným prejavom Rómov aj ich odievanie. Jedná sa o bohatý fotografický materiál zachytávajúci napríklad život Rómov v Rimavskej Sobote, časti Dúžavská cesta, zobrazujúci i spôsob odievania žien zo skupiny olašských Rómov, tzv. Lovárov.

Odev žien zo skupiny olašských Rómov. Rimavská Sobota – Dúžavská cesta, 1985. Z fotoarchívu Gemersko-malohontského múzea. Foto: J. Ferleťáková
Spôsob viazania šatky u žien zo skupiny olašských Rómov. Rimavská Sobota – Dúžavská cesta, 1985. Z fotoarchívu Gemersko-malohontského múzea. Foto: J. Ferleťáková

V rámci dokumentácie odievania múzeum do svojich zbierok v roku 2012 nadobudlo tiež 27 kusov ženských a mužských odevných súčiastok získaných od Rómov pôvodom z lokality Ákosfalva v Rumunsku. Jedná sa o skupinu olašských Rómov, ktorí sa v danom období venovali predaju obuvi i na jarmoku v Rimavskej Sobote, pričom časť získaných artefaktov sme v rámci spolupráce ponúkli aj SNM – Múzeu kultúry Rómov na Slovensku v Martine a Muzeu romské kultury v Brne.

Sukňa – súčasť odevu olašských Rómov nosené v súčasnosti. Pôvod: Ákosfalva v Rumunsku, 2012. Zo zbierok Gemersko-malohontského múzea. Foto: J. Ferleťáková
Zástera – súčasť odevu olašských Rómov nosené v súčasnosti. Pôvod: Ákosfalva v Rumunsku, 2012. Zo zbierok Gemersko-malohontského múzea. Foto: J. Ferleťáková
hello world!
Pôvab kraslíc

Početná zbierka veľkonočných vajíčok, kraslíc, sa nachádza i na pôde Gemersko-malohontského múzea. Začala sa formovať už krátko po jeho vzniku v roku 1882. Dnes sa v zbierke nachádza 200 kusov veľkonočných vajíčok. Múzeum zbierku kraslíc, rozšírenú o ďalšie poznatky a okolnosti vzniku, opätovne sprístupňuje prostredníctvom výstavy Pôvab kraslíc po dvadsiatich rokoch.

Na výstave je, okrem iného, prezentované najstaršie vajíčko nachádzajúce sa v zbierkovom fonde múzea, datované rokom 1889. Je to zároveň aj najstaršie datované vajíčko vo fondoch ostatných múzeí na Slovensku. Nájdeme tu i jedno staršie vajíčko z Dobšinej, ktoré je súčasťou zbierky už od roku 1882. Je zdobené technikou vyškrabovania do predtým zafarbenej škrupiny. Ako ojedinelé a zvláštne zbierkové predmety  múzeum spravuje aj jedno sklené, drevené a mramorové vajíčko.

Gemersko-malohontské múzeum vlastní i päť okovaných vajíčok, ktoré sú zhotovené výnimočnou, dodnes neprebádanou technikou. Napriek zdanlivo malému množstvu okovaných vajíčok je táto zbierka v rámci múzejných fondov na Slovensku jedinečná. Vajíčka zdobené baníckou symbolikou v podobe ručne kovaného kladivka, klieští, nákovy a podkovičky, pripevnených malými klincami o krehký povrch, poukazujú na zručnosť a šikovnosť kováčskych majstrov a tovarišov. Ručne kované je aj datovanie umiestnené v spodnej časti vajíčka, na štyroch vajíčkach je pripevnený rok 1911, piata kraslica je odlišne zdobená a datovaná rokom 1913.

Okrem toho sa na výstave nachádzajú kraslice dekorované rôznymi inými technikami, ako vyškrabovanie, ktoré je vo viacerých prípadoch doplnené okrem rastlinného dekóru i veršovaným textom, batikovanie, maľovanie, otláčanie listov, oblepovanie slamou, voskovanie a obháčkovanie. Zo zemepisného hľadiska najviac zastúpenými lokalitami regiónu sú: Zacharovce, Dobšiná (obývaná tromi etnikami: Maďarmi, Slovákmi a Nemcami), Bátka, Nižná Pokoradz, Nižná Káloša, Rimavská Sobota.

Vajíčka alebo kraslice všeobecne boli v minulosti znakom jarnej prebúdzajúcej sa prírody ako symbol jej znovuzrodenia. Do začiatku 20. storočia boli obetným darom, ktorý dávali naši predkovia na hroby mŕtvych. Neskôr začali vajíčka plniť významnú rolu v rámci Veľkonočných sviatkov, kedy sa stali darom lásky a náklonnosti dievčat voči chlapcom počas Veľkonočného pondelka.

János Fábry (1830 – 1907)

Jubilejná výstava pri príležitosti 190. výročia narodenia prvého riaditeľa múzea.

Výstava prezentuje celoživotné dielo a všestrannú činnosť Jánosa Fábryho.

V roku 2020 si Gemersko-malohontské múzeum pripomína 190. výročie narodenia Jánosa Fábryho - prvého riaditeľa múzea, pedagóga, botanika, organizátora kultúrneho, spoločenského a verejného života v Rimavskej Sobote. János Fábry sa narodil 31. júla 1830 v Lučenci. Od 50. rokov 19. storočia žil v Rimavskej Sobote, kde pôsobil ako učiteľ a neskôr ako riaditeľ Zjednoteného protestantského gymnázia v Rimavskej Sobote. Zomrel 28. decembra 1907 v Rimavskej Sobote, kde bol aj pochovaný na staršom cintoríne.

Výstavou si chceme pripomenúť významnú osobnosť, ktorá bola 25 rokov na čele Gemerského župného múzea a ktorej vďačíme za záchranu mnohých zbierok reprezentujúcich kultúrne dedičstvo Gemera-Malohontu, ako aj za starostlivosť o bohaté zbierky počas jeho pôsobenia v rokoch 1882 až 1907.János Fábry bol osobnosťou, ktorá svojou činnosťou a pôsobnosťou presiahla hranice regiónu. Aj keď bol Fábry profesorom botaniky a profesijne bol zameraný viac na prírodné vedy, načrel do viacerých vedných odborov. Bol veľkým prínosom pre oblasť školstva, výchovy, vzdelávania, zberateľstva a múzejníctva, pričom kultúru a tradície Gemera-Malohontu prezentoval nielen v rámci župy a Rakúsko-Uhorska, ale aj mimo jeho hraníc. Bol členom Krajinského spolku stredoškolských profesorov, Kráľovskej uhorskej prírodovedeckej spoločnosti a Zoologicko-botanického spolku vo Viedni. Fábry sa celý svoj život venoval pozdvihnutiu verejného a kultúrneho života mesta Rimavská Sobota, v ktorom pôsobil takmer 60 rokov, za čo si vyslúžil v roku 1906 titul kráľovského radcu.

Ako kľúčová osoba spoločenského diania mesta a zakladateľ Gemerského župného múzea sa k jeho osobe viaže viacero tematických oblastí, ktorými sa pokúsime priblížiť celoživotné dielo a aktivitu tohto činného a všestranného profesora. Dôraz kladieme na to, aby sme prezentovali predovšetkým také zbierkové predmety, dokumenty, rukopisy a fotografie zo zbierok nášho múzea, ktoré zatiaľ ešte neboli publikované, zverejnené a prístupné verejnosti. Zároveň sú na výstave prezentované aj predmety z dedičstva rodiny Fábryovcov z Maďarska. Vystavené predmety tvoria súčasť historickej knižnice, archívu, historickej, etnografickej a prírodovednej zbierky Gemersko-malohontského múzea. Sú to autentické zbierkové predmety: ročenky, knižná literatúra, dobová vlastnoručná korešpondencia, vyznamenania, úžitkové osobné predmety z vlastníctva Jánosa Fábryho alebo jeho rodiny. Užšiu skupinu tvoria predmety, ktoré sa do zbierok múzea dostali ako dar od samotného Fábryho. Vystavené zbierkové predmety v takejto ucelenej forme sú verejnosti predstavené vôbec po prvýkrát.

Prapravnuk Jánosa Fábryho - Szabolcs Fábry

Túto výstavu si môžete pozrieť aj formou virtuálnej prehliadky:

Svetové dedičstvo v hĺbkach Zeme

Medzinárodná speleologická únia s vedomím UNESCO vyhlásila rok 2021 za Medzinárodný rok jaskýň a krasu. Pri tejto príležitosti sprístupní Gemersko-malohontské múzeum výstavu Svetové dedičstvo v hĺbkach Zeme. Výstava predstaví návštevníkom jaskyne Slovenského krasu a nadväzujúceho Aggteleckého krasu v Maďarsku, ktoré boli v roku 1995 zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Jaskyne sú vzácne prírodné výtvory bez ohľadu na to, či sú v zozname UNESCO, alebo nie. Hlavným cieľom tejto výstavy je prezentovať jaskyne svetového dedičstva verejnosti a dostať do jej povedomia hodnoty, ktoré s nimi spájame, čo je jednou zo základných foriem ich ochrany. Jedinečné krasové územia sú špecifické a veľmi citlivo reagujú na všetky zmeny, ktoré spôsobuje znečisťovanie životného prostredia. Návštevníci výstavy lepšie spoznajú geológiu a povrchové krasové javy týchto území, morfológiu a výplň jaskýň, život v jaskyniach, ich vzťah s človekom a jaskyne Domica, Baradla, Dobšinskú ľadovú jaskyňu, Gombaseckú, Jasovskú, Ochtinskú aragonitovú, Krásnohorskú jaskyňu a jaskyne Béke, Vass Imre, Kossuth, Meteor a Esztramos. 

Výstavu pripravilo Banícke múzeum v Rožňave a Národný park Aggtelek v spolupráci so Speleoklubom Minotaurus v Rožňave. Autorom väčšiny fotografií slovenských jaskýň je Jaroslav Stankovič a Speleoklub Minotaurus, z maďarskej strany Péter Borzsák a Csaba Egri. Výstava bola sčasti aktualizovaná a rozšírená o rôzne trojrozmerné predmety v roku 2020 Baníckym múzeom v Rožňave, kde bola aj prezentovaná pod názvom Jaskyne UNESCO v Národnom parku Slovenský kras. Text výstavy je v slovenskom, maďarskom a anglickom jazyku. Vystavené predmety pochádzajú zo zbierok Baníckeho múzea v Rožňave a Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva.

chevron-left