DOMOV
Celoželezné ocieľky bez držadla sú v Európe známe už od doby halštatskej, najčastejšie boli v tvare kvapky, lýry alebo obdĺžnikového rámčeka. Prvé ocieľky s ozdobným držadlom začali používať už Rimania. Oba typy ocieľok s držadlom i bez boli používané pravdepodobne až do polovice 19. storočia, keď ich vytlačil nový druh zapaľovacieho náčinia – zápalky.
Ocieľky slúžili na zapaľovania ohňa, je to kus uhlíkového železa, ktorým sa kresalo o kresadlo. Ako kresadlo sa používalo pazúrik alebo kremeň. Kresaním železnej ocieľky o kresadlo sa z ocieľky oddeľujú malé čiastočky železa, ktoré sa trením rozžeravia. Takto vytvorené iskry sa zachytia do práchna alebo huby a rozfúkaním je možné zapáliť suchú trávu alebo iný horľavý materiál a rozložiť tak oheň.
Železná ocieľka s mosadzným zoomorfným držadlom v tvare psa pochádza z neznámej lokality Gemera-Malohontu a môžeme ju chronologicky zaradiť do 18. až 19. storočia.
Samotné teleso ocieľky je v tvare železnej, mierne ohnutej podložky, ktorá je upevnená nitom k držadlu. Teleso ocieľky je poškodené, pravdepodobne častým používaním. Držadlo ocieľky je mosadzné a je v tvare bežiaceho poľovníckeho psa. Držadlá ocieľok sú formované do širokej škály zoomorfných alebo antropomorfných motívov – napr. lev, kôň, had, cap, baran alebo rôzne ľudské postavy a figúry. Práve najčastejším motívom vyskytujúcim sa v stredoeurópskom priestore je bežiaci alebo skáčuci poľovnícky pes.
