Obuvníctvo
je remeselná a domáca výroba a oprava obuvi. Vyvinulo sa zo ševcovstva,
zaoberajúceho sa spracovaním kože a výrobou jednoduchej obuvi, v 19. storočí. Po
svojom vzniku sa obuvnícke remeslo stalo popri čižmárstve, krajčírstve,
kováčstve, mlynárstve a mäsiarstve jedným zo šiestych najrozšírenejších remesiel
na Slovensku. Obuvníci šili najmä koženú mužskú, ženskú a detskú obuv. Mnohí sa
ako pomocníci učili u obuvníckych majstrov a kým mohli začať remeslo samostatne
vykonávať museli si najprv u majstrov odpracovať určitú pomocnícku dobu. Keďže v
2. polovici 19. storočia, konkrétne v roku 1872, došlo k zrušeniu cechov,
obuvníci, podobne ako príslušníci iných remesiel, sa začali organizovať v
spolkoch. Už v roku 1873 vznikol obuvnícky spolok v Rimavskej Sobote a v
Revúcej, v roku 1874 v Ratkovej a v roku 1876 v Rožňave, pričom Gemer-Malohont
patril k regiónom s najväčším počtom obuvníkov v rámci Slovenska. Rozvoj
obuvníckeho remesla pretrvával do obdobia 1. ČSR, kedy dochádza pod vplyvom
vznikajúceho obuvníckeho priemyslu a továrenskej výroby obuvi ku kríze, keďže
väčšina obuvníkov bola nútená preorientovať sa na opravu továrensky vyrobenej
obuvi, prípadne museli svoje dielne zatvoriť. Mnohí si našli inú zárobkovú
činnosť, ako to vidieť na príklade obuvníka Lukáša Šóľu zo Sušian, ktorý sa
začal venovať predaju smaltovaného riadu. Tu možno hľadať i začiatok postupného
úpadku obuvníckeho remesla, ktoré zaniklo v 50. rokoch 20. storočia.
Po tomto období začali postupne do zbierkových fondov múzea pribúdať i
jednotlivé kusy obuvníckeho náradia – šidlá, nože, zrezávače kože, kladivká,
hladidlá ... Väčšia zbierka sa stala súčasťou etnografického fondu múzea v roku
1995. Získané náradie používal obuvník Desző Bán Bódi (1901 – 1983) z
Tomášoviec. Po roku 2000 sa zbierkový fond rozšíril o časť náradia a výrobkov
obuvníka Juraja Aláča (nar. 1901) z Bakty, Matúša Šuleka (1894 – 1971) z Kyjatíc
a Samuela Králika (1877 – 1963), ktorý mal svoju dielňu na Cukrovarskej ulici v
Rimavskej Sobote.