Na začiatku roku 2022 vydalo Gemersko-malohontské múzeum - kultúrna inštitúcia Banskobystrického samosprávneho kraja obsahovo hodnotnú publikáciu Hrnčiarstvo v Šiveticiach. Východný Gemer-Malohont. Autorkou knihy je etnologička a riaditeľka Gemersko-malohontského múzea PhDr. Oľga Bodorová. Autorom grafiky je Michal Gonda. Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je zároveň hlavným partnerom projektu. Hrnčiarstvo v Šiveticiach je vedecko-populárna publikácia, ktorá na 248 stranách podáva dôležité informácie o hrnčiarstve vo východnej časti historickej stolici Gemer-Malohont,  konkrétne v obci Šivetice.

Kniha Hrnčiarstvo v Šiveticiach sa venuje jednak histórii hrnčiarstva v širšom regióne, technológii, a to od nálezísk hliny až po jej spracovanie, tvarovanie výrobkov, zaujímavým archaickým typom hrnčiarskych pecí, vypaľovaniu hrnčiny, tvarosloviu výrobkov a výtvarnému prejavu, kde v minulosti dominovala ako špecifický dekoračný prvok veľkoplošná hnedá vlnovka, umiestnená na hrdlách nádob. Výnimočnosťou je aj založenie hrnčiarskeho spolku (cechu) v roku 1831, v roku keď v Európe zúrila cholera a keď ku veži evanjelického kostola pristavili vežu. Spolok hrnčiarov vo vidieckom prostredí regiónu bol jediným spolkom, čo sa podpísalo na skutočnosti, že do Šivetíc sa chodili učiť remeslo hrnčiarski učni zo širokého okolia.

Samostatná textová časť knihy je venovaná pozoruhodnému a nezvyčajnému pomenovaniu jednotlivých druhov kuchynského riadu. Zaujímavé, doposiaľ nepublikované a neznáme, sú aj spôsoby predaja, ako geografické rozšírenie predajných miest, ktoré najmä v 18. - 19. storočí smerovali na juh od regiónu, na Dolnú zem či inde v širokom priestore Karpatskej kotliny. Cenné sú tiež informácie o miestach predaja na území vzdialenom približne 300 až 400 kilometrov od regiónu, ktoré boli počas troch storočí intenzívne zásobované touto hrnčiarskou produkciou. Na Dolnej zemi na odbyt išli najmä rôzne typy hrncov, to znamená bežný kuchynský riad, ktorý mal jedinečnú vlastnosť, ktorou bola ohňovzdornosť gemersko-malohontskej hrnčiny, ktorá v tomto priestore absentovala. Osobitná kapitola knihy je venovaná významnej výstave šivetickej keramiky v roku 1934, ktorá mala celorepublikový rozmer. Dokonca v zachovalej kronike z výstavy, ktorá je majetkom Slovenského národného múzea - Historického múzea v Bratislave, sme zaznamenali viacero zahraničných návštevníkov. Jedinečnej výstave svojho druhu predchádzal keramický kurz v tom istom roku 1934, ktorého sa zúčastnili aj manželky hrnčiarov. Usporiadateľom kurzu v novom Československu bol Štátny ústav pre zveľaďovanie  živností v Martine.  

Čitateľovu pozornosť si zaslúži aj dialektologický slovník hrnčiarskeho remesla Šivetíc. Obrazovú časť knihy reprezentuje výber 203 fotografií, najcharakteristickejších druhov hrnčiarskych výrobkov, ktoré sú v knižnej podobe publikované prvýkrát. Medzi cenné zábery radíme aj dobové fotografie samotných hrnčiarov či zábery z predaja výrobkov na trhoch a jarmokoch, ale aj ukážka typických otvorených pecí, ako aj zábery keramickej výstavy z roku 1934 .

Vari najcennejším zdrojom v knihe sú mená a zoznamy hrnčiarov z rôznych časových úsekov. Kým na prelome 19. a 20. storočia pre Šivetice pri otázke koľko hrnčiarov bolo v obci, odpoveď znela: „Všetci sme boli hrnčiari, okrem pána farára a učiteľa...“, tak po prvej svetovej vojne sa ich počet zredukoval, aj vďaka vojnovým udalostiam. No po druhej svetovej vojne v obci zostalo len pár hrnčiarov, z ktorých sa v roku 1956 zapísal do ÚĽUV len Ján Kováč (1890 – 1963). Neskôr sa stal zamestnancom ÚĽUV  mladší hrnčiar Ondrej Janko Buriak (1926 – 1997). Z ďalších hrnčiarov sme tu zaregistrovali ešte Jána Vrbjara staršieho (1907 – 1984) a troch keramikárov: Františka Szarku  (*1936), Jána Vrbjara mladšieho (1931 – 1990) a Jána Čipku  (1930 – 2005). V súčasnosti s nostalgiou konštatujeme, že okrem Františka Szarku, ktorý remeslo zanechal vo veku 80 rokov (2016), v obci predtým chýrne remeslo, smrťou posledných hrnčiarov, zaniklo. Veď boli to práve hrnčiarske výrobky, ktoré obec Šivetice preslávili v rozsiahlom priestore Karpatskej kotliny. Dnes môžeme vzdať úctu a spomienku na chýrnych hrnčiarskych majstrov na šivetickom cintoríne, kde sú mnohí pochovaní, hneď vedľa ešte známejšej kultúrnej pamiatky – šivetickej rotundy z polovice 13. storočia, s úchvatným freskami.

Pre keramické výrobky je charakteristická krátka životnosť, ktorá bola dôvodom ich častého reprodukčného procesu. V tradičnej kultúre vidieka v nedávnej minulosti, v priebehu 18. až po začiatok 20. storočia, znamenali tieto opakujúce sa intervaly krátkej životnosti hrnčiarskeho tovaru stabilnú prosperitu výrobcom, pre ktorých bolo hrnčiarstvo častokrát jediným zdrojom obživy. Už v počiatkoch založenia Gemersko-malohontského múzea v roku 1882, boli v ňom zastúpené aj zbierky hrnčiny. Dnes, najmä po akvizíciách počas posledných 46 rokov, patrí fond gemersko-malohontskej keramiky k jedným z najpočetnejších fondov na Slovensku.

Hrnčina, pochádzajúca z bývalých gemersko-malohontských dielní, bola známa na rozsiahlom teritóriu bývalého Uhorska, či Rakúsko-Uhorska (Slovensko, dnešné Maďarsko, Rumunsko, Srbsko, Ukrajina, Poľsko a v 19. storočí aj Rakúsko). Zachovaný zbierkový fond gemersko-malohontskej hrnčiny v našich, ako aj zahraničných múzeách východnej Európy, je rozsiahly a diferencovaný. Cenným svedectvom o tomto poznatku je zastúpenie keramickej produkcie na rozsiahlom území, ktorého genézu treba hľadať takmer v každom múzeu juhovýchodnej Európy. Takto môžeme hrnčinu z bývalej stolice, no rovnako aj zo Šivetíc, objaviť nielen na Slovensku, ale aj v mnohých múzeách v zahraničí, ale aj u zberateľoch šivetickej keramiky.

Kniha je dostupná v pokladni múzea. Predajná cena je 15€.

Obsah publikácie Hrnčiarstvo v Šiveticiach

Vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je zároveň hlavným partnerom projektu.