Gemersko-malohontské múzeum
Po:
zatvorené |
Ut-Pia:
9:00 - 17:00 |
So-Ne:
13:00 - 17:00
Výstavy a podujatia
Výstavnú činnosť múzea charakterizuje tematická pestrosť. Časť výstav je vyústením vlastnej akvizičnej a dokumentačnej činnosti múzea, časť je výsledkom spolupráce múzea s kultúrnymi inštitúciami a záujmovými združeniami pôsobiacimi v regióne.

Múzeum tiež organizuje pre verejnosť kultúrno-výchovné a spoločenské podujatia, besedy a odborné prednášky. Pre žiakov základných a stredných škôl múzeum ponúka prednášky, vyučovacie hodiny, výchovno-vzdelávacie aktivity k výstavám a animačné programy v rámci stálych expozícií.

Prejsť na Vzdelávanie v múzeu »
Pôvab kraslíc
20. 4. 2021 - 13. 6. 2021

Početná zbierka veľkonočných vajíčok, kraslíc, sa nachádza i na pôde Gemersko-malohontského múzea. Začala sa formovať už krátko po jeho vzniku v roku 1882. Dnes sa v zbierke nachádza 200 kusov veľkonočných vajíčok. Múzeum zbierku kraslíc, rozšírenú o ďalšie poznatky a okolnosti vzniku, opätovne sprístupňuje prostredníctvom výstavy Pôvab kraslíc po dvadsiatich rokoch.

Na výstave je, okrem iného, prezentované najstaršie vajíčko nachádzajúce sa v zbierkovom fonde múzea, datované rokom 1889. Je to zároveň aj najstaršie datované vajíčko vo fondoch ostatných múzeí na Slovensku. Nájdeme tu i jedno staršie vajíčko z Dobšinej, ktoré je súčasťou zbierky už od roku 1882. Je zdobené technikou vyškrabovania do predtým zafarbenej škrupiny. Ako ojedinelé a zvláštne zbierkové predmety  múzeum spravuje aj jedno sklené, drevené a mramorové vajíčko.

Gemersko-malohontské múzeum vlastní i päť okovaných vajíčok, ktoré sú zhotovené výnimočnou, dodnes neprebádanou technikou. Napriek zdanlivo malému množstvu okovaných vajíčok je táto zbierka v rámci múzejných fondov na Slovensku jedinečná. Vajíčka zdobené baníckou symbolikou v podobe ručne kovaného kladivka, klieští, nákovy a podkovičky, pripevnených malými klincami o krehký povrch, poukazujú na zručnosť a šikovnosť kováčskych majstrov a tovarišov. Ručne kované je aj datovanie umiestnené v spodnej časti vajíčka, na štyroch vajíčkach je pripevnený rok 1911, piata kraslica je odlišne zdobená a datovaná rokom 1913.

Okrem toho sa na výstave nachádzajú kraslice dekorované rôznymi inými technikami, ako vyškrabovanie, ktoré je vo viacerých prípadoch doplnené okrem rastlinného dekóru i veršovaným textom, batikovanie, maľovanie, otláčanie listov, oblepovanie slamou, voskovanie a obháčkovanie. Zo zemepisného hľadiska najviac zastúpenými lokalitami regiónu sú: Zacharovce, Dobšiná (obývaná tromi etnikami: Maďarmi, Slovákmi a Nemcami), Bátka, Nižná Pokoradz, Nižná Káloša, Rimavská Sobota.

Vajíčka alebo kraslice všeobecne boli v minulosti znakom jarnej prebúdzajúcej sa prírody ako symbol jej znovuzrodenia. Do začiatku 20. storočia boli obetným darom, ktorý dávali naši predkovia na hroby mŕtvych. Neskôr začali vajíčka plniť významnú rolu v rámci Veľkonočných sviatkov, kedy sa stali darom lásky a náklonnosti dievčat voči chlapcom počas Veľkonočného pondelka.

János Fábry (1830 – 1907)
14. 10. 2020 – 31. 8. 2021

Jubilejná výstava pri príležitosti 190. výročia narodenia prvého riaditeľa múzea.

Výstava prezentuje celoživotné dielo a všestrannú činnosť Jánosa Fábryho.

V roku 2020 si Gemersko-malohontské múzeum pripomína 190. výročie narodenia Jánosa Fábryho - prvého riaditeľa múzea, pedagóga, botanika, organizátora kultúrneho, spoločenského a verejného života v Rimavskej Sobote. János Fábry sa narodil 31. júla 1830 v Lučenci. Od 50. rokov 19. storočia žil v Rimavskej Sobote, kde pôsobil ako učiteľ a neskôr ako riaditeľ Zjednoteného protestantského gymnázia v Rimavskej Sobote. Zomrel 28. decembra 1907 v Rimavskej Sobote, kde bol aj pochovaný na staršom cintoríne.

Výstavou si chceme pripomenúť významnú osobnosť, ktorá bola 25 rokov na čele Gemerského župného múzea a ktorej vďačíme za záchranu mnohých zbierok reprezentujúcich kultúrne dedičstvo Gemera-Malohontu, ako aj za starostlivosť o bohaté zbierky počas jeho pôsobenia v rokoch 1882 až 1907.János Fábry bol osobnosťou, ktorá svojou činnosťou a pôsobnosťou presiahla hranice regiónu. Aj keď bol Fábry profesorom botaniky a profesijne bol zameraný viac na prírodné vedy, načrel do viacerých vedných odborov. Bol veľkým prínosom pre oblasť školstva, výchovy, vzdelávania, zberateľstva a múzejníctva, pričom kultúru a tradície Gemera-Malohontu prezentoval nielen v rámci župy a Rakúsko-Uhorska, ale aj mimo jeho hraníc. Bol členom Krajinského spolku stredoškolských profesorov, Kráľovskej uhorskej prírodovedeckej spoločnosti a Zoologicko-botanického spolku vo Viedni. Fábry sa celý svoj život venoval pozdvihnutiu verejného a kultúrneho života mesta Rimavská Sobota, v ktorom pôsobil takmer 60 rokov, za čo si vyslúžil v roku 1906 titul kráľovského radcu.

Ako kľúčová osoba spoločenského diania mesta a zakladateľ Gemerského župného múzea sa k jeho osobe viaže viacero tematických oblastí, ktorými sa pokúsime priblížiť celoživotné dielo a aktivitu tohto činného a všestranného profesora. Dôraz kladieme na to, aby sme prezentovali predovšetkým také zbierkové predmety, dokumenty, rukopisy a fotografie zo zbierok nášho múzea, ktoré zatiaľ ešte neboli publikované, zverejnené a prístupné verejnosti. Zároveň sú na výstave prezentované aj predmety z dedičstva rodiny Fábryovcov z Maďarska. Vystavené predmety tvoria súčasť historickej knižnice, archívu, historickej, etnografickej a prírodovednej zbierky Gemersko-malohontského múzea. Sú to autentické zbierkové predmety: ročenky, knižná literatúra, dobová vlastnoručná korešpondencia, vyznamenania, úžitkové osobné predmety z vlastníctva Jánosa Fábryho alebo jeho rodiny. Užšiu skupinu tvoria predmety, ktoré sa do zbierok múzea dostali ako dar od samotného Fábryho. Vystavené zbierkové predmety v takejto ucelenej forme sú verejnosti predstavené vôbec po prvýkrát.

Prapravnuk Jánosa Fábryho - Szabolcs Fábry

Túto výstavu si môžete pozrieť aj formou virtuálnej prehliadky:

Svetové dedičstvo v hĺbkach Zeme
20. 4. 2021 - 31. 8. 2021

Medzinárodná speleologická únia s vedomím UNESCO vyhlásila rok 2021 za Medzinárodný rok jaskýň a krasu. Pri tejto príležitosti sprístupní Gemersko-malohontské múzeum výstavu Svetové dedičstvo v hĺbkach Zeme. Výstava predstaví návštevníkom jaskyne Slovenského krasu a nadväzujúceho Aggteleckého krasu v Maďarsku, ktoré boli v roku 1995 zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Jaskyne sú vzácne prírodné výtvory bez ohľadu na to, či sú v zozname UNESCO, alebo nie. Hlavným cieľom tejto výstavy je prezentovať jaskyne svetového dedičstva verejnosti a dostať do jej povedomia hodnoty, ktoré s nimi spájame, čo je jednou zo základných foriem ich ochrany. Jedinečné krasové územia sú špecifické a veľmi citlivo reagujú na všetky zmeny, ktoré spôsobuje znečisťovanie životného prostredia. Návštevníci výstavy lepšie spoznajú geológiu a povrchové krasové javy týchto území, morfológiu a výplň jaskýň, život v jaskyniach, ich vzťah s človekom a jaskyne Domica, Baradla, Dobšinskú ľadovú jaskyňu, Gombaseckú, Jasovskú, Ochtinskú aragonitovú, Krásnohorskú jaskyňu a jaskyne Béke, Vass Imre, Kossuth, Meteor a Esztramos. 

Výstavu pripravilo Banícke múzeum v Rožňave a Národný park Aggtelek v spolupráci so Speleoklubom Minotaurus v Rožňave. Autorom väčšiny fotografií slovenských jaskýň je Jaroslav Stankovič a Speleoklub Minotaurus, z maďarskej strany Péter Borzsák a Csaba Egri. Výstava bola sčasti aktualizovaná a rozšírená o rôzne trojrozmerné predmety v roku 2020 Baníckym múzeom v Rožňave, kde bola aj prezentovaná pod názvom Jaskyne UNESCO v Národnom parku Slovenský kras. Text výstavy je v slovenskom, maďarskom a anglickom jazyku. Vystavené predmety pochádzajú zo zbierok Baníckeho múzea v Rožňave a Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva.

Predmet mesiaca apríl: Ženský odev olašských Rómov
1. 4. 2021 - 30. 4. 2021

Na území Gemera-Malohontu sa Rómovia začali usadzovať v priebehu 16. a 17. storočia. O trvalé usadenie rómskeho obyvateľstva sa v 18. storočí pokúsila cisárovná Mária Terézia, neskôr i jej syn Jozef II. Aj v súvislosti s ich regulačnými a prohibičnými opatreniami počet Rómov v regióne vzrástol, pričom postupom času sa u nich vykryštalizovalo delenie na dve odlišné skupiny - kočovných olašských Rómov, tzv. Lovárov a usadlých Rómov, tzv. Rumungrov, ktorí sa ďalej delia na: maďarských Rómov, maďarských Rómov nazývaných Kočaň a slovenských Rómov.                       

Pre každú skupinu Rómov sú charakteristické špecifické prejavy materiálnej kultúry, pričom jedným z jej znakov je i odev. Typické prvky si uchoval najmä odev olašských Rómov, na čo mal nemalý vplyv ich kočovný spôsob života v minulosti. Ten spôsobil, že žili vo väčšej izolácii v porovnaní s usadlými skupinami Rómov a uchovali si tak viacero zo svojich pôvodných zvyklostí či zákonov.

Odev kočovných Rómov sa vyznačoval väčšou pestrosťou. Muži radi nosili farebné súkenné nohavice a košeľu, na nohách čižmy a na hlave klobúk. Dôležitou odevnou súčiastkou bola vesta zdobená veľkými striebornými gombíkmi a retiazkou, ktoré patrili k znakom moci a postavenia vajdu.

Typické prvky odievania sa uchovali najmä v ženskom odeve olašských Rómov. Príznačná preň bola sukňa dlhá po členky, zhotovená z farebnej, prípadne lesklej látky. Sukňa bola nazberaná, s vreckom na vnútornej strane, v hornej časti so zaväzovaním na tkanice, alebo s vovlečenou gumou. Na sukňu sa obliekala oválna zástera lemovaná volánom doplnená vreckami. Súčasťou ženského odevu bola tiež blúza s dlhými rukávmi všitými do manžiet.  Väčšina žien zo skupiny olašských Rómov dodnes nosí dlhé vlasy. Vydaté ženy si ich zapletajú do jedného, prípadne dvoch vrkočov s vpletenými tkanicami a následne upravujú do uzla. Slobodné dievčatá najmä v minulosti nosili vlasy rozpustené. Súčasťou pokrytia hlavy bola i šatka, ktorú si ženy uväzovali prevažne vzadu, no bolo možné vidieť ich i s väčšími šatkami prehodenými cez plecia, pričom vo väčších šatkách neraz nosili i deti. U niektorých žien zo skupín olašských Rómov je dodnes vrchným odevom najmä vesta, ktorú často nosia miesto kabátika. K odevným doplnkom patrili tiež šperky, rôzne prstene, náušnice, či retiazky.

Sukňa – súčasť tradičného odevu olašských Rómov. Pôvod: Ákosfalva v Rumunsku, 60. roky 20. storočia. Zo zbierok Gemersko-malohontského múzea. Foto: J. Ferleťáková
Zástera – súčasť tradičného odevu olašských Rómov. Pôvod: Ákosfalva v Rumunsku, 60. roky 20. storočia. Zo zbierok Gemersko-malohontského múzea. Foto: J. Ferleťáková
Blúza – súčasť tradičného odevu olašských Rómov. Pôvod: Ákosfalva v Rumunsku, 60. roky 20. storočia. Zo zbierok Gemersko-malohontského múzea. Foto: J. Ferleťáková

Predmety dokumentujúce rómske etnikum sa postupne stávali i súčasťou zbierkového fondu Gemersko-malohontského múzea, a to už od jeho vzniku v roku 1882. Ich akvizícia sa zintenzívnila najmä od roku 1996, kedy sa múzeum, ako jedno z troch na Slovensku, začalo špecializovať na dokumentáciu rómskej kultúry. Počas predchádzajúcich období múzeum tak do svojich zbierok získalo artefakty dokumentujúce spolu s bývaním, remeslami, hudobným, či výtvarným prejavom Rómov aj ich odievanie. Jedná sa o bohatý fotografický materiál zachytávajúci napríklad život Rómov v Rimavskej Sobote, časti Dúžavská cesta, zobrazujúci i spôsob odievania žien zo skupiny olašských Rómov, tzv. Lovárov.

Odev žien zo skupiny olašských Rómov. Rimavská Sobota – Dúžavská cesta, 1985. Z fotoarchívu Gemersko-malohontského múzea. Foto: J. Ferleťáková
Spôsob viazania šatky u žien zo skupiny olašských Rómov. Rimavská Sobota – Dúžavská cesta, 1985. Z fotoarchívu Gemersko-malohontského múzea. Foto: J. Ferleťáková

V rámci dokumentácie odievania múzeum do svojich zbierok v roku 2012 nadobudlo tiež 27 kusov ženských a mužských odevných súčiastok získaných od Rómov pôvodom z lokality Ákosfalva v Rumunsku. Jedná sa o skupinu olašských Rómov, ktorí sa v danom období venovali predaju obuvi i na jarmoku v Rimavskej Sobote, pričom časť získaných artefaktov sme v rámci spolupráce ponúkli aj SNM – Múzeu kultúry Rómov na Slovensku v Martine a Muzeu romské kultury v Brne.

Sukňa – súčasť odevu olašských Rómov nosené v súčasnosti. Pôvod: Ákosfalva v Rumunsku, 2012. Zo zbierok Gemersko-malohontského múzea. Foto: J. Ferleťáková
Zástera – súčasť odevu olašských Rómov nosené v súčasnosti. Pôvod: Ákosfalva v Rumunsku, 2012. Zo zbierok Gemersko-malohontského múzea. Foto: J. Ferleťáková
Predmet mesiaca marec: 300-ročné dišputy vo francúzštine
1. 3. 2021 - 31. 3. 2021

Knižnica Gemersko-malohontského múzea vo svojom viac než 46-tisícovom knižničnom fonde uchováva i 300-ročné dišputy vo francúzštine: Discours Historiques, Critiques, Theologiques, et Moraux, Sur Les Evenemens Les Plus Memorables Du Vieux, et du Nouveau Testament (Historické, kritické, teologické a morálne diskurzy/dišputy o najpamätnejších udalostiach Starého a Nového Zákona).

Dišputy sú rozsiahlym, pravdepodobne 11-zväzkovým dielom, z ktorých každý zväzok obsahuje približne 500 strán textu. V knižnici múzea uchovávame 9 zväzkov, ktoré vyšli v rokoch 1720 - 1739. Autormi diela sú významní teológovia francúzskej reformovanej kresťanskej cirkvi. Hlavným a prvým autorom dišpút je Jacques Saurin (1677 - 1730). Po jeho smrti vo vedeckých rozpravách kontinuálne pokračoval Pierre Roques (1685 – 1748) a následne Charles Luis De Beausobre (1690 - 1753). Diskurzy boli vydané v Holandsku. Prvý a druhý  zväzok vydal v Amsterdame Henri Du Sauzet, od 3. zväzku bol vydavateľom dišpút Pierre De Hondt v Haagu.

Prezentované dielo je vytlačené na kvalitnom ručnom papieri. Každý knižný blok je orezaný a oriezka farebne zdobená fŕkaním červeno-sivými bodkami. Ručne šité kapitáliky sú bielo-hnedé. Knihy sú viazané v pôvodnej hladkej, celopergamenovej väzbe. Pergamen je aplikovaný na lepenkové knižné dosky. Väzba je jednoduchá, bez výzdoby. Iba na chrbte kníh je čiernym atramentom ručne napísaný názov diela a poradové číslo zväzku. Jednotlivé knihy sú zachované v úplnom stave, s výnimkou 9. zväzku, z ktorého bol niekedy v minulosti sňatý pergamenový pokryv, pravdepodobne za účelom druhotného využitia.

Pergamen je prírodný materiál, ktorý sa v staroveku používal na písanie, neskôr v novoveku na väzbu kníh. Už na prvý pohľad je charakteristický svojim pôvodným svetlým sfarbením, podobným farbe slonovej kosti. Pergamen je jemná, špeciálne vypracovaná koža mladých zvierat, najčastejšie oviec a kôz. Základom výroby historického pergamenu bolo dôsledné lúhovanie čerstvej zvieracej kože vo vápenatom roztoku.

V historickej knižnici múzea je početne zastúpená novoveká kresťanská teologická literatúra, ktorú si pôvodní majitelia starostlivo chránili, a tak sa zachovala až do dnešných čias. Okrem rôznych vydaní Biblie, modlitebných knižiek a spevníkov uchováva knižnica i rozsiahle teologické vedecké rozpravy, výklady Svätého písma a obrany náboženského vyznania katolíckej i reformovanej kresťanskej cirkvi. Historická teologická literatúra je zachovaná v originálnych vydaniach, najčastejšie v latinskom a nemeckom jazyku, no taktiež i vo francúzštine, maďarčine a biblickej češtine.

Šarlota Bottová. Výber z tvorby.
19. 5. 2020 - 15. 3. 2021

Šarlota Bottová sa v rámci výtvarného umenia venuje najmä kresbe portrétov. V rámci svojej tvorby ich namaľovala vyše sto, pomerne veľké množstvo na objednávku, no postupne, s rastúcim záujmom verejnosti, aj pre potreby výstav. Svoje diela vystavovala napríklad v Prahe (2016), na výstave amatérskych rómskych umelcov AraArt, v Košiciach (2017), v Hnúšti (2017) a v Rimavskej Bani.

Pri svojej tvorbe využíva najmä techniku kreslenia grafitovými ceruzkami. Venuje sa kresleniu známych osobností spoločenského, kultúrneho i politického života z domáceho, či zahraničného prostredia. Zobrazila napríklad známu primášku Barboru Botošovú, hudobníka Igora Kmeťa, speváčku Gitanu, rapera Kaliho, majstra bojových umení Attilu Végha, hercov  Morgana Freemana, Viena Diesela, Arnolda Schwarzeneggera, bojovníka za občianske práva a nositeľa Nobelovej ceny Martina Luthera Kinga a mnoho iných. Niektoré jej práce, ako portrét prezidentky Slovenskej republiky Zuzany Čaputovej, či speváčky Věry Bílej, boli uverejnené na titulnej strane kultúrno-spoločenských novín Rómov na Slovensku Romano nevo ľil.

Šarlota Bottová (1989) je mladá talentovaná výtvarníčka pochádzajúca z Rimavskej Bani, v súčasnosti žije a tvorí v Hnúšti. Vyštudovala Strednú odbornú školu v Rimavskej Sobote v odbore kozmetička. Prvý vážnejší kontakt s maľbou, najmä s portrétom, získala až na strednej škole, na hodinách estetiky. Napriek tomu, že sa výtvarnému umeniu venuje ako samouk, jej diela si vďaka precíznemu prepracovaniu našli mnoho priaznivcov. Keďže nenavštevovala školu s umeleckým zameraním, väčšinu teoretických poznatkov čerpá z odbornej literatúry, internetu a z nadobudnutých skúseností.

Július Szabó: Pod medeným nebom
9. 9. 2020 – 31. 1. 2021

Výstava je realizovaná v rámci podujatia Dni európskeho kultúrneho dedičstva. Výstava je realizovaná s finančnou podporou Banskobystrického samosprávneho kraja.

Július Szabó (1907 - 1972) sa maľbe venoval od svojich mladých rokov. Jeho prvé, študijné pokusy o olejomaľbu sú prevažne realistické. Tematicky sa zameriaval na portrétovanie blízkych, členov rodiny a na krajinu v okolí Lučenca. V mladosti naňho vplýval jeho prvý učiteľ maliarstva František Gyurkovits a cieľavedome sa vzdelával z literatúry. Postupne, ako sa dostal do sveta a poznával umelecké trendy doby, pretavoval ich do svojho umenia. No jeho cesta do Paríža v roku 1937 mu dopomohla k uvedomeniu si vlastnej sily a nastúpiť na samostatnú cestu v umení. Jeho maliarsky prejav z rokov 1942 - 1943 je jasným dokladom tejto jedinečnej cesty.
Vojnové udalosti ho vyburcovali k vizionárskym kompozíciám, ktorými vyjadril svoj odmietavý postoj k negatívnym javom a túžbu človeka po mieri. Práve toto sa stalo centrálnou tematikou jeho grafickej tvorby, ktorej sa začal venovať v roku 1945.

Päťdesiate roky minulého storočia znamenali určité upokojenie v jeho živote. Medzi prvými sa stal členom Zväzu československých výtvarných umelcov, založeného v roku 1949. Pocit istoty a spolupatričnosti s umeleckou obcou v republike, ako aj značné úspechy doma a v zahraničí na grafických, súťažných výstavách vplývali na jeho umenie. V jeho maľbe sa to prejavilo realistickým zobrazením okolia, krajiny, v duchu romantického realizmu M. Munkácsyho, L. Paála, L. Mednyánszkeho. Po roku 1956 sa umelcom uvoľňovali možnosti cestovania. Szabó využil každú príležitosť poznávať svet. Prvé zájazdy organizoval Zväz výtvarných umelcov do Sovietskeho zväzu, kde účastníci mali možnosť navštíviť významné zbierky Treťakovskej galérie v Moskve a Ermitáž v Petrohrade, ako aj pamiatky v Kyjeve, v Baku a pod. Postupne nasledovali aj iné zájazdy do krajín západnej Európy a k moru. Dojmy získané na týchto cestách sa odrážali v jeho maľbe nielen tematicky, ale aj postupnou zmenou koloritu. Upustil od romantizujúcej hnedej farebnosti, jeho paleta sa osvetľovala a technika sa menila na expresívne, dynamické vyjadrovanie.

Začiatkom šesťdesiatych rokov dozreli tieto zmeny k úplne novému spôsobu maliarskeho vyjadrovania. Spomienky a skúsenosti z ciest, ich odraz v maliarovej filozofii, úvahy o svetovom dianí si vyžadovali iný umelecký prístup, ako bola doposiaľ realistická maľba. K vyjadreniu množstva tém a natískajúcich myšlienok potreboval rýchlejšiu techniku, ako olejomaľba. Szabó si preto vyexperimentoval novú techniku, voskovú temperu. Od roku 1963 začal do plochy obrazu aplikovať medený plech, ktorým zvýraznil jednak dôležité detaily maľby, jednak symboly, ktoré chcel zdôrazniť v rámci tematiky obrazu. Touto technikou pracoval do konca svojho života. Štýlovo tieto maľby boli vlastne nezaraditeľné. Niesli na sebe znaky surrealizmu, pričom svojou technikou a farebnosťou vyvolávali expresívny dojem. Za života umelca boli tieto maľby z jeho posledného desaťročia vystavené v roku 1971 v Budapešti a v roku 1972 v Banskej Bystrici, na jubilejnej výstave v Oblastnej galérii k 65. narodeninám umelca. Žiaľ, túto výstavu už sám nevidel pre hospitalizáciu v pražskej nemocnici, kde 25. mája zomrel.

V roku 1980 bola otvorená Novohradská galéria v Lučenci. Hlavnou úlohou tejto galérie bolo spracovanie umeleckej pozostalosti Júliusa Szabóa. Sériou siedmych výstav pod odborným vedením PhD. Kláry Kubičkovej galéria predstavila všetky obdobia a techniky, ktorým sa tento jedinečný umelec venoval. K predstaveniu surrealisticko-expresívnych diel v technike vosková tempera s meďou došlo v roku 1997, kedy už nebolo potrebné zohľadniť „ideologické” obmedzenia totalitnej doby.

Predmet mesiaca január: Tabuľa označujúca názov obce Malé Teriakovce
5. 1. 2021 – 31. 1. 2021

Prícestná tabuľa obce Malé Teriakovce (Orlajtörék) z obdobia Rakúsko-Uhorska je vyrobená zo zliatiny, pravdepodobne odliata v zlievarni v Hnúšti-časť Maša.

Na území dnešného Slovenska sa názvy miest v 20. storočí viackrát menili, a to v súvislosti so zmenami v štáte, ktoré sprevádzali zmenu úradného jazyka a v úzkej súvislosti s ním aj názvy miest. Prvá programová zmena názvu miesta sa udiala počas Rakúsko-Uhorskej monarchie, zhruba na prelome storočí. Názvy miest upravoval článok zákona č. IV z roku 1898 o „názvoch obcí a miest“. Prícestné tabule s geografickým názvom v maďarskom jazyku sa začali používať v Uhorsku na prelome 19. a 20. storočia. Takéto jednojazyčné tabule sa používali aj v nemeckom a slovenskom jazykovom prostredí, napríklad na Spiši alebo na Orave.

Podľa miestnej regionálnej tlače sa v Gemeri-Malohonte datujú prvé tabule označujúce názov obce do roku 1898. V zbierkovom fonde Gemersko-malohontského múzea sa nachádza skromný počet tabúľ z prvej polovice 20. storočia. Takouto je prícestná tabuľa obce Malé Teriakovce v Gemersko-malohontskej župe, ktorá sa do múzea dostala kúpou v roku 2020. Tabuľa pochádza z obdobia Rakúsko-Uhorska. Nápis na tabuli je z plastických písmen v maďarčine: „Orlajtörék község. Rimaszombati járás. Gömör-Kishont vármegye(slov. obec Malé Teriakovce, okres Rimavská Sobota, Gemersko-malohontská župa).  Tabuľa je vyhotovená zo zliatiny a má obdĺžnikový tvar. V drevenom ráme je trojfarebný červeno-bielo-zelený podklad, uprostred  je opatrená erbom Uhorska. Táto unikátna zbierka z regiónu sa  zachoval v dobrom stave. Jej rozmery sú 53 x 38 cm.

Predmet mesiaca február: Sluka hôrna (Scolopax rusticola)
1. 2. 2021- 28. 2. 2021

Sluka hôrna (Scolopax rusticola), známa aj ako sluka lesná, patrí do radu bahniakov. Je veľká približne ako holub, má však nápadne dlhý zobák. Je sfarbená nenápadne hnedo, tzv. krypticky – jej sfarbenie pripomína farbu opadaných listov a je tak veľmi dobre maskovaná pred predátormi, či už pri hniezdení, alebo zbere potravy.

V roku 2020 obohatila prírodovedný zbierkový fond múzea vďaka daru Ing. Maroš Detka. Tento jedinec uhynul v okolí Muránskej Dlhej Lúky v marci roku 1989.

Je rozšírená na väčšine územia Európy a v časti Ázie. Obľubuje listnaté, prípadne zmiešané lesy s hustým podrastom a mäkkou pôdou s čistinkami. Aktívna je hlavne za šera, či už ráno, alebo večer. Jej hlavnou potravou sú dážďovky, larvy hmyzu, slimáky a iné bezstavovce, no občas sa živí aj rastlinnou potravou. Najčastejšie zbiera potravu tak, že citlivý zobák pichne do pôdy a keď zacíti dážďovku, pootvorí špičku zobáka  a tak ju uloví.

Žije veľmi skryto  a nenápadne. Najľahšie ju môžeme pozorovať počas toku, keď samček počas dvorenia samičke preletuje počas stmievania nízko nad porastom a píska a kvorká. Jednej samičke dvorí aj viacero samčekov naraz.

Hniezdo si stavia na zemi, je jednoduché, pripomína jamku. Samička znesie najčastejšie 4 vajíčka. Mláďatá sa liahnu operené páperím a hneď opúšťajú hniezdo, no samička sa o ne naďalej stará a v prípade nebezpečenstva ich dokáže preniesť na určitú vzdialenosť v pazúroch alebo medzi nohami.

Je sťahovavá, prilieta k nám koncom februára a v marci. Patrí medzi poľovnú zver a ešte donedávna bolo tradíciou vítať začiatok novej poľovníckej sezóny a slúk ako prvých poslov jari poľovačkou a olovom. V súčasnosti je lov slúk povolený už len v jesennom období.